DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

sobota 28. decembra 2013

BLANK „Calix“ LP 2012 (Fucking Kill Records)

Po mojom objavení tohto malého nemeckého vydavateľstva, resp. jeho zamerania na balkánsku scénu (ale aj domácu, nemeckú), skúsil som aj tento titul a hoci to bol pre mňa dlhý čas dosť tvrdý oriešok, nakoniec som rád, že som to po prvom vypočutí nevzdal a neponúkol niekomu pod cenu. Tvorba týchto germánov ma časom skrátka chytila na správnych miestach...
Po úvodnom intre sa ozve burácanie gitary a crustoidný náklep so zúrivým revaným vokálom, no tempo sa rýchlo zmení do stredného a ozvú sa aj kričané zbory, aby sa o záverečné momenty postarali sekané gitarové riffy a pomalé bicie za neustáleho revu. Druhá „The abyss“ ide hneď od začiatku v duchu miernejších temp a podivne drsnej atmosféry, no ešte väčšia temnota príde s treťou „Turme“, ktorá začne vybrnkávaným úvodom, za ktorým nasleduje temne rifujúca gitara, pomalé komplikovanejšie rytmy vyklepávajúce bicie a ten rev, čo doprevádza túto skvelú muziku – dokopy to pôsobí až devastujúco. Úplne až mrazí z tohto songu. V podobnom tempe i duchu sa nesie aj posledná na A-strane „Folgen“ (no ešte predtým okolo preletí poväčšinou v klasickom crust tempe odohratá „Totenwache“), pri ktorej si vždy uvedomím, že keby nemali Blank rýchlejšie songy a tak agresívny vokál, tak by ich tvorba mala veľmi blízko ku kapelke Kurort, ktorých mám mimochodom tiež v obľube pre ich neuchopiteľnosť a atmosferiku. A temnota vás zavalí aj po obrátení bielej platne a nedá vydýchnuť. Či už je to hneď úvodná „Rotten kingdom“, ktorá ku koncu na pár chvíľ prekvapivo zrýchli, alebo hneď nasledujúca temnota „Fussvolk“, ktorá drása svojou naliehavosťou, či záverečná „The chalice“, ktorá síce odštartuje správne crustopalným tempom, no po chvíli sa zmení na ťaživú rúbanicu, ktorá prejde do lomozu pripomínajúceho štartujúce lietadlo. Jediným rýchlostným spestrením je tak, na B-čku tretia, „Bruch“, ktorá je s prekvapivou (skoro až grindovou) klepanicou aj najrýchlejšou položkou albumu. To jednoducho celé treba počuť. A nie raz, ani dvakrát – toto je muzika na veľa počutí, kým jej úplne prepadnete, ale potom dokáže pekne odmeňovať...
-Majto C.-

Žiadne komentáre: