DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


utorok, 29. apríla 2014

TUMOR "Discography 1987- 1995" 4xCD box

Kto by už tu z vás nepoznal Yacopsae? Tumor je stará nemecká kapela, ktorá vznikla pár rokov pred Yacopsae, potom vznikli Yacopsae a potom z Tumor odišli všetci okrem speváka a prišli Emu a Stoffel a tak hrali obidve tieto kapely chvíľu na spoločnom základe, potom sa Tumor rozpadli a zostali len Yacopsae. Vsjo jásno? No, a ten základ znel viacmenej u obidvoch rovnako a preto sa všade o Tumor dočítaš niečo ako o predchodcoch Yacopsae. Takže ako, stačí povedať, že kto má rád Yacopsae má rád aj Tumor? V podstate takmer určite áno. Tumor išli cestou od úplného nehudobného bordelu na demáčoch, cez klasický zúrivý noisecore a lá ranný Anal Cunt ( viď napr. split 7" s Noiseslaughter, či nájeby na "Flesh Salad" 7" ) a podobne, až k suveréne vyhranému, priamemu fastcore vo veľkom americkom štýle sťa Hellnation ( viď. "Cannibal Christmas" 7" ) kedy ich od Yacopsae v podstate rozoznať ani nejde. Posledný "Splattered human goulash" 10" je akýsi maglajz všetkého tohoto a pokusu o niečo ako gore bez gore, v takom o ničom zvuku a baví ma zo všetkého najmenej. Celkovo je Tumor ako taký lo-fi / jedovatejší / špinavší Yacopsae, proste klasický nemecký námrd jak hovado zo začiatku 90tych rokov, podobných kapiel tam bolo vtedy poochot (W.B.I., B.R.B., Anal Massaker, Ventilator blablabla ...). K tomuto boxu - paráda, nie je čo riešiť, muzika ukrutná, cena skvelá (ja som dal 24,- aj s poštou), box pekný, booklet vymakaný a materiálu je tu fakt viac než potrebuješ - demá aj živáky super, disko komplet a sprostosti ako "outtakes" niekedy skôr lezú na nervy než tešia. Ale vravím, za takú cenu radšej viac ako menej. Ich fakin liebe takheto diskografuhren!
-RadoKAZ-
 www.foadrecords.it

SIBERIAN MEAT GRINDER „Hail To The Tsar / Versus the World“ CD 2013 (samovydanie)

Ako znie moskovská odpoveď na vlnu thrash metalu, ktorá už pár rokov valcuje svet? Popiči skvelo. Navyše borci nezostali len pri thrashových koreňoch a nesnažia sa nasilu znieť nahovno a 80-kovo, ale pribrali aj množstvo prvkov hardcoru, heavy aj black metalu a hip-hopu (ostatne, je všeobecne známe, že ide o moskovský priateľský projekt členov kapiel rôznych žánrov, ako napr. hardcorových What We Feel či hiphoperov Moscow Death Brigade – obe môžete onedlho pozrieť naživo v našej metropole). Na tomto cd vydali obe predošlé ep-ká na jednom nosiči, čiže 10 nadupaných songov.
Hneď od úvodného „Hail to the tsar“ vás zvalcujú ostré thrashujhúce gitary a uháňajúce bicie, ale aj dva rapotajúce hlasy, ktoré drvia slová rapovo-hardcorovým štýlom v neskutočných rýchlostiach. Šak si skúste zarapovať do tempa ako napr. na prvom albume Nuclear Assault. To nasledujúci song začne heavy-metalovou melodickou vyhrávočkou, ktorú vzápätí opäť rozdrví thrashing jak sviňa. Refrény opäť zborovo vyrevané vo voľnejších tempách ako slohy – zubaté mlynčeky na slová melú a drvia frázy a sypú to do nás. V závere ešte na spestrenie kuadobrá black-metalová sypanica jak od Mayhem-ov, a to všetko v jednom songu. A v každom ďalšom nie je núdza o podobné spestrenia (stoner-rockový úvod a refrény jak od Rage Against the Machine v „Chainsaw in the dark“, parádne trilkujúce sóličko v závere „Slay the dragon“, zlovestne znejúci úvod a celkovo silno Exodus-ovský feeling gitár v „Laughing in your face“, či Testament-om napáchnutý riff v „From the dust returned“, parádny úvod „Die on the road“ aj s kratučkým basovým výjazdom, či jedno z mnohých silno melodických sól v tom istom songu, abo Megadeth-ovsky melodické gitary v „Fukk your life“, či silne melódiami opletenú „Siberian keelhaul“). No toto sú len spestrujúce momenty k tomu hlavnému, čo moskovčania ponúkajú, a tým je nekompromisný thrashing tej najvyššej kvality (poväčšinou v duchu Bay Area-scény). Najlepším dôkazom je záverečný song celej kolekcie „Fire from the grave“, kde sa strieda nekompromisný Slayerom silne napáchnutý, zbesilý thrash metal s voľnejšími refrénmi a sólami jak z albumov „Ride the lightning“ či „Masters of puppets“, aby sa v závere zmenil na pomalú, vybrnkávanú atmosferickú pasáž, ktorá nás má ukľudniť po všetkom tom drvení. Jednoducho parádička. Absolútne skvelo strávených 35 minút. Vidieť ich naživo bol síce pre mňa mierne silnejší zážitok, no s odstupom času som prišiel na chuť aj nahrávke. A že som ju ani po nejakých 6-tich mesiacoch stále nevyradil z permanentného playlistu, tiež o niečom svedčí... Takýto poctivý thrashing ja skrátka rád...
-Majto C.-



nedeľa, 27. apríla 2014

HEMDALE / DOUBLED OVER split 7“EP 2014 (Fat Ass rec.)

Hemdale patria medzi bandy, na ktoré mám neskutočnú slabosť. Stále mám v pamäti ich split CD s Exit 13, ktoré som doslova zodral vo veži. Dostal som sa k nim však už v čase, keď boli pár rokov mŕtvy. Hemdale však oprášili svoje meno na náhrobnom kameni a reinkarnovali sa späť do sveta živých, aby nám naservírovali porciu surového a hnilobou napáchnutého grindu. Úspešne sa vyhli všetkým trendom a svoju tvorbu neposunuli nikam dopredu, ale pokračujú presne tam kde pred viac než 15-timi rokmi skončili. A to aj napriek tomu, že v kapele zostal len jediný pôvodný člen, basák a spevák Matthew, na tejto nahrávke však len v úlohe vokalistu. Hneď po úvodných rifoch ma premáha totálna nostalgia s pocitom, akoby Hemdale vôbec neprestali hrať. Je tam stále tá istá chytľavosť akú som u nich vždy miloval. Presne načasovane zmeny, záhrobný chrapot, výkriky smrti, dunivé bicie v kadencii gulometu. Toto všetko v troch songoch s názvami „Keď vaše genitálie preniknú až do tváre“, alebo „Stríko Phil mi dal klvapavku“ ktoré zrejme nepotrebujú texty v booklete, aby ste sa dozvedeli o čom sú hehe. Na druhú stranu sedempalca sa podpísali Doubled Over z Austrálie. Toto je moja premiéra s týmto menom aj keď im za pomoci Psychocontrol rec. jedno split EP už vyšlo, konkrétne s americkými Roskopp, čo je trochu paradox, keďže bicman D.O. hrá tiež v Roskopp ale austrálskom hehe. To, že som vtedy tomuto splitu nevenoval až takú pozornosť teraz úprimne ľutujem a svoju chybu budem musieť čo najskôr napraviť. Doubled Over ma totálne zvalcovali svojim hutným grindom s príchuťou ranných gore grindových čias ala Dead Infection, či Regurgitate. Sypký zvuk gitary podporovaný totálne bublajúcou zbustrovanou basou má silu obrneného vozidla. S rýchlosťou je to tak pol na pol a mám pocit že v tých pomalších pasážach sú ešte silnejší ako vo výpekoch. Bubeník Christoph však dokáže poriadne šliapnuť na plyn a z ničoho nič prehadzuje tempo do rýchlych klepačiek. Myslím, že viacero akože gore grindových kapiel by si malo vziať inšpiráciu skôr tu ako v dychovke. Tento split sa bude v gramci točiť určite ešte pár dní!!!!!!!

Jan IP



FONIJA „Mojot Pekol“ CD 2013 (Kooperácia)

Koncerty v Boogičku majú v poslednom čase pre mňa stále väčšie čaro. Okrem toho, že sú tam akcie dosť často, stále častejšie tam narážam na zaujímavé kapelky z cudzokrajnej cudziny. Jednou z nich je aj macedónske trio ukryté pod názvom Fonija. Oproti svojim krajanom Novijot Početok, ktorých som tam videl niekedy v minulom roku, má tvorba tejto partie oveľa viac chytila už naživo, no ešte viac z albumu. Rovnako ako u NP ide o melodický punk, ktorý vzdialene môže pripomínať americké partičky, no našťastie spievajú v rodej reči a znie to pre mňa exotickejšie a prirodzenejšie, no hlavne to neznie ako 457-ma kópia nejakej prevarenej americkej bandy podobného charakteru. 10 songové cd, ktoré žiaľ neobsahuje preklady textov do angličtiny, tak absolútne netuším o čomže pejú. Ale nevadí, bo každá skladba je niečím zaujímavá, no čo ma od začiatku najviac ohromilo je, ako suverénne znie ich tvorba. Chlapci sádzajú melódie s absolútnym prehľadom, pritom ale nejde o slizkú, podliezavú, prvoplánovú melodiku, ale skladby sú plné parádnych hudobných nápadov a zvratov, celé je to zastrešené melodickým spevom, ktorý znie zaujímavo práve spomínaným odlišným frázovaním. Ani neviem, ktorú skladbu by som mal vypichnúť, bo mi to ani po mesiaci počúvania nejak nejde. V každej je čosi, čo prekvapí, čo v inej nepočujete. Stále sa mi pozdáva celý album od začiatku do konca ako jeden nedeliteľný celok, kde nič nevytŕča, ale ani nič nezaniká – všetko je na svojom mieste a všetko je ako má byť. Hŕba melodického punku s dávkou hardcoru a štipkou rocku a melódie a melódie a melódie... a parádne gitarky a účelné basové linky a jednoduché, pritom parádne šlapavé bicie. To sa skrátka nedá opísať. Zmiešajte si Bad Religion, Pennywise, NOFX s Green Day, možno štipku The Cure (mierne náznaky melanchólie), Bernays Propaganda (tiež macedónci), troška českých Clean Slate (gitarové motívy mi niekedy dajú spomenúť na ich album „Saltish“) a neviem čo všetko ešte. Tak či tak, vznikne vám silne melodický kokteil so zvláštnou náladou, ktorý vás buď zdrapí za srdcovnicu a rozklepe kolená, abo vás nechá stáť jak polená... Ja si ho ale budem dávať ráno v aute na zlepšenie nálady istotne ešte nejaký ten čas...
-Majto C.-

sobota, 26. apríla 2014

HIBAKUSHA „Pandora“ 12" LP 2013 (Kooperácia)

Priznávam, že som bol zvedavý, ako dopadne spoločná nahrávka v (vtedy) novej zostave (aj keď dva roky spoločného hrania – neviem, či je to úplne najlepšie vyjadrenie), kedy sa k základnej dvojici Havel a Marzena pridalo duo z Tupak Amaru, konkrétne Blanka na basu a Dan na gitaru. Rovnako priznávam, že Pandora sa pre mňa stala najlepším albumom tohto grindujúceho spolku, hoci sa mi páčia všetky ich nahrávky (vrátane sedmičiek). Viem, že nikdy nehrali úplne čistý grindcore, vždy ich songy obsahovali prímesy z iných žánrov, čo robilo ich muziku pestrejšou, no na treťom albume to dotiahli k dokonalosti.
Hoci hneď úvodná „Ledová láva“ je čistý grindový výprask jak z učebnice, kde bicie neúprosne valia stále dopredu a strieda sa škrekot Havla s Danovým hrdelným revom. No hneď nasledujúca „Pouto“ prekvapí príjemnou melodickou vyhrávku v úvode a skôr hardcorovejším tempom, no v refréne zas príde námrd ako sa patrí. „Rádio svobodná KLDR“ je v slohách nekompromisný grind s voľnejšími (no stále rýchlymi) refrénmi a zaujímavými sekmi v strede. „Akce T4“ má až doomový úvod, po ktorom príde hopsavá veselica s ďalšou melodickou vyhrávkou, ktorá song ťahá až kamsi k odkazom Kritickej Situace. No asi najlepšou položkou pre moje sluchovody je carcassovská titulná vec „Pandora“, kde mi miestami gitara znie ako na kultovom „Symphonies of sickness“. Parádna vec je aj „Bandeirantes“, ktorá textovo pojednáva o „oslobodení“ Ameriky a prinesení demokracie vtedajšiemu pôvodnému obyvateľstvu z rúk španielov a portugalcov.
Rovnako ako prvú stranu, aj B-čko otvára čistý, neúprosný vyhladzovák „Hegemonie“, ktorý v strede spestrí pomlašia dvojkopáková pasáž s hovoreným slovom, aby záver opäť obstarala klepanica. „Zneužitý pentagram“ je spočiatku hardcorovica jak z partesu, aby sa po melodickom sóličku na moment grindovo rozbesnila a pekne hardcorovo dohopsala do konca. Podobne hardcorovo naladená je aj nasledujúca „Kafilérie“, ktorá je zas pod refrénmi spestrená melodickými vyhrávkami gitár, čo z nej robí najmelodickejšiu položku albumu. „Kabala kanibala“ je carcassovka uklepaná a furt rytmy meniaca. V pomalšom tempe sa nesie aj „Mrtvočas“ a tiež je opatrený melodickou vyhrávkou v refrénoch, no k chytľavosti „Kafilérie“ mu ešte niečo chýba, to k nej má bližšie hardcorovica „Inkvizice“. Záver albumu obstaráva najdlhší song „Vlasy hrobů“ začínajúci temným dunením bubnov a zlovestnou vyhrávkou gitár. Po rýchlej strednej pasáži pomaly zmizne pod klávesovou cold ambientnou pasážou, ktorá sa prepletá medzi skladbami na celom albume.
Veľmi dobrý album plný skvelého mixu grindu s hardcorom a crustom. Na záver ešte chcem vyzdvihnúť parádny zvuk z bzeneckého Shaarku, ktorý dal pekne vyniknúť všetkým tým drobným detailom, ktoré z tohto pestrého materiálu robia tak skvelé dielo, ako aj parádne texty, ktorým je celý čas perfektne rozumieť aj bez nazerania do textovej prílohy, hoci Dan ani Havel nevládnu práve čistými hrdelnými prejavmi. Hlboká poklona, dáma a páni!!!
-Majto C.-


JUNGBLUTH „Part Ache“ 12"LP 2013 (Vendetta Records)

Nemecká scéna je pre mňa veľkou neznámou, tak sa vždy poteším, keď natrafím na nejakú fajn kapelu. Inak tomu nebolo ani pri tejto bande, keď mi pri ich sete na Ffud feste prestalo biť srdce - v okamihu posledného tónu z pódia som letel obehať distrá, kto má nejakú ich nahrávku v ponuke.
A rovnako sa mi zastavuje srdce aj trištvrte roku po tom, čo som túto platňu priniesol domov a prvýkrát spustil. Tvorba tejto nemeckej trojice sa dá hodiť do šuplíka emotívnejšie ladeného hardcoru. V tomto duchu sa nesie hneď úvodný inštrumentálny song „Crevasse“, ktorý v pomalšom tempe príjemne nabehne a miernou melódikou uvedie k druhému songu „Wakefield“, ktorý je ale naopak od začiatku brutálny a rýchly s uškriekaným vokálom a ostrou gitarou, no v tretine ho utne pasáž, kde hrá len basa a spevák tam deklamuje niečo čomu nerozumiem, bo nemecky neviem ani trt, no znie to veľmi dobre, ako aj zbytok songu, ktorý sa už potom nesie v miernejšom tempe. V podobnom sa nesie aj nasledujúci „Looks like freedom“, ktorý začína vybrnkávačkou, ktoré sa mi tak pozdávajú v songoch galanťanov The Citadel. No moja absolútne najobľúbenejšia vec z albumu má číslo 5 na A-strane a nesie názov „Au revoir Tristesse“. Je to nádherne vygradovaná inštrumentálka, ktorá ma ohromila už na sereďskom vystúpení, kde po pomalšom jednoduchom nábehu basy s bicími postupne trojica muzikantov vrství tóny až to skončí v záverečnej, mrazenie vyvolávajúcej mohutnej pasáži. Tomuto kúsku však predchádza tiež skvelý song „These rare moments“, kde sa striedajú vypätejšie časti s pocitovejšími. Úvod druhej strany obstaráva najdlhšia „Zwang Abwärts“, ktorá akoby priamo naviazala na záverečnú pasáž poslednej veci z A-čka, čiže je hneď od prvého momentu energická a urevaná, s burácajúcou gitarou a duniacou basou. Skvelo znie aj stredná časť, kde v jednom momente len basa hrá jednoduchú linku v doprovode bicích, aby na niekoľko momentov zmĺkla a ďalej pokračoval len klepot bicích, ktorý po chvíli zmietne ďalší burácavý riff gitary s basou. Tiež jeden veľmi dobre vystavaný song, kde je stále čo počúvať a stále sa čosi deje. Nebudem rozpitvávať všetko, len ešte prezradím, že „No one but myself“ je asi najväčšia rúbanica albumu, no ani tá sa nevyhla zmenám tempa a nálady a záverečná „Crevasse 2“ svojou miernou melodikou čistej gitary, dokola opakujúcej jeden riff za doprovodu zvoknohry, príjemne uzavrie tento náladami nabitý album.
Skvelá vec táto platňa, hoci asi nie na každodenné počúvanie, ale náladu teda dokáže urobiť...
Na prvý album kapely je „Part ache“ viac ako skvelý. Možno urobí dobre fandom kapiel ako napr. Esazlesa, ale aj iným, ak sa nenechajú odradiť počiatočným chaotickým dojmom...
-Majto C.-



štvrtok, 17. apríla 2014

PREDČASNÁ VZBURA fanzine #5 + CITADEL flexi 6“EP

Adrik popri všetkých svojich aktivitách stále bojuje aj na zinárskom bojisku. Jeho Predčasná Vzbura tak aspoň trochu zachraňuje zúfalú situáciu tlačených zinov na území tejto inak úžasnej krajiny. Toto je jej piate pokračovanie a tí čo ste sa už s týmto plátkom niekedy stretli tak nečakajte žiadne zmeny čo sa týka obsahu, štýlu ani formy. Hneď z úvodu nájdete cestopisy väčšinou z autorových potuliek po festivaloch v okolitých štátoch ako napríklad Monte Paradiso v Chorvátsku alebo Killed System festu v Nemecku. Ďalej krátky mini tour report Rapsod a Stolen Lives z Nemecka, scene report z východného Slovenska, alebo anketu na tému lathe cut vinylov. Z rozhovorov je tu pokec s Yannom z Undislessed records a Anvarom, ktorý tlačí Noisepaper zine v Uzbekistane. Celkom zaujímavý je tiež článok o N.A. Frenkelovi, tvorcovi ruských gulagov. Na konci je pár recenzií na novinky na československej zinárskej scéne a niekoľko viet o Grahamovi Linehanovi, autorovi skvelých komediálnych seriálov ako IT Crowd, alebo Black Books. Cca 15 stránm ktoré sa dajú zhltnúť za 2-3 sedenia na hajzli, je zabalených do oranžovej obálky vzadu s obrovskou reklamou na Archipelag Vinyl. Toto je Adrikova nová zábavka, s ktorou súvisí aj priložená oranžová 6 palcová flexi platňa, s krátkou nahrávkou kapely Citadel. Song má názov „Biely holub zostrelený“ a je to taká pochmúrna, temná hardcoreovka v pomalšom tempe. Adrik si výrobu podobných vecí musí ešte trochu nacvičiť, lebo kvalita tejto neni nič moc na čo dopredu upozorňuje aj na obale. Zoženieš na koncertoch alebo priamo na punkgene.
Jan IP


štvrtok, 10. apríla 2014

AGATHOCLES / MUTILATIONS AND DEATH "Belgian Noise Brigade" 12"LP 2012 (NHDIYSTREC Rec.)

motto:  každý, kto preskakuje recky Agathocles je sráč!!
Táto doska mala výjsť v 1988, obidve kapely tu majú nahrávky z toho roku, ale kôli nejakým smiešnym dôvodom na ňu došlo až teraz. Ja som tomu veľmi rád, lebo v tom čase by som sa k nej asi nedostal a ktovie koľko by dnes stála. Viem si predstaviť, že vydania Agathocles už dávno nepatria k tým najlukratívnejším hardcore komoditám, ale bacha na túto nahrávku!!! So všetkou úctou k ich patentovanému mincecore, toto je muzika z čias, kedy ešte nehrali tie svoje klasické odrhovačky ale zúrivý, nabrúsený grind, vo štvorici, majster Jan len vokál (ty kokos, aký zver!), parádne vražedné songy čo mali bližšie k Napalm Death než Napalm Death, prasácky, surový ako riť na šerbel do grindu vypasovaný zvuk, no vážení, toto proste nie je žiadny ďaľší pojebákovaný oldschool grind, ten sa hrá možno tak dneska, toto je alfa-omega grindcore tak, ako by mal byť tento žáner vtesaný do žuly a histórie svetového nekultúrneho dedičstva. Ak by niekto chcel vedieť čo znamená slovo prasopal, tak toto je presne ono! So všetkou úctou, a možno srať na to, aj bez nej, ku všetkým naozaj dobrým grindcore kapelám tejto doby (The Kill, Gowl, Cretin, Phobia atď) takúto nahrávku už nespravíš, nie som fachman, neviem čím to je, ale nie som ani hluchý a toto je proste ďaleko viac než len ďaľší dobrý, poctivý grind, toto je história! Kto má rád grindcore a neposere sa z tohoto tu, s tým sa nemám o čom baviť, hotovo. Z druhej strany tiež belgičania M.A.D., kapela o ktorej som v živote asi nepočul a neviem sa dopátrať žiadnej ďaľšej ich nahrávky okrem tohoto. Šok v tom najlepšom zmysle slova, možno úplne prvá blurr kapela na svete,riadne uletený grindcore / crossover / punk / chaos, pre fandov Wehrmacht, Spazztic Blurr a pod. ako stvorené. Veľmi svieža, neošúchaná a nápaditá muzika, ktorú veľmi pekne naznačuje názov predposlednej skladby: "Pogo possess skate" - je tam myslím všetko. Excelent! Obal dosky je super vykrádačka prvého Brutal Truth. Neviem či treba ešte niečo dodať, myslím, že som už toho grindcore aj muziky akú hrajú M.A.D. počul dosť, sám som preto prekvapený čo so mnou táto doska narobila. Skutočný skvost!
-RadoKAZ-
www.nhdiystrec.free.fr

streda, 9. apríla 2014

TOMORROW´S HELL / TUMMO Split-LP 2013 (Kooperácia)

O tomto splitku som čítal pred jeho vydaním. Jeho grafické spracovanie je veľmi vydarené – žiadne delenie grafiky pre každú kapelu zvlášť, ako býva zvykom, ale jednotná spoločná pre obe bandy a parádny purpurový vinyl – radosť pozerať. A čo potom počúvať...
Bol som veľmo zvedavý na muziku Tummo, bo Tomorrow´s Hell som poznal z koncertov a ich starej 7-čky. No aj tak ma na tomto splitku ich tvorba dokázala prekvapiť. Hoci sa stále jedná o metalom mierne napáchnutý crust švédskeho razenia, od prvého songu „Burial ground“ ma masírujú kvalitným ostrým zvukom, no hlavne songy sa mi zdajú oproti minulosti vyzretejšie a lepšie idú do ucha. Nekompromisné výplachy v podobe ďalších dvoch songov sú toho najlepším dôkazom. Až posledný „Sorrow“ začne vlečúcim sa tempom a švédskou vyhrávkou, no vzápätí ho tiež strhne prúd predošlých momentov a kapela opäť vyhladzuje tým ostrým zvukom, kde pekne počuť basu (hneď pod mäsitými gitarami), aby sa k miernejšiemu tempu vrátila až v závere.
Ale čo bolo na tejto placke pre mňa najväčším prekvapením, to bola strana brňákov TUMMO. Už od úvodného psychopatického intra v songu „Roots of evil“ mi bolo jasné, že pôjde o niečo nevšedné a nasledujúce momenty ma v tom len utvrdili. Nechutný, mazľavý sludge doomový masaker ma olepil vrzgotavými gitarami a neľudskými revmi, z čoho sa za temného nenáhlivého burácania bicích ozvali melodické gitarové vyhrávky. Jednoducho dokonalý song. Druhý song „Cage with no bars“ začne bublotavou basovou vyhrávkou, po ktorej sa strhne (v rámci sludge-žánru) metelica, ktorú zas vystriedajú sabbathovské gitarové vyhrávky. Tento materiál je skrátka plný hnisavých prekvapení. Záverečný, tretí song „Nothing to nothing“ začne zhusta akoby vypadol z albumu „Dysanchelium“ fínov Tenebrae, no potom sa so škripotom gitár zas mierne rozbehne, aby sa v polovici na pár chvíľ vrátil k ťaživému lomozu a vrzgotu, aby sa pred záverom zlomil do meshuggah-ovského vrzgotu a lámavého riffu, ktorý plynulo prejde do jednoduchého doprovodu, ktorý vyplní posledných pár momentov do konca.
Sú chvíle, keď počúvam tento album ako celok – obe strany stále dokola, no častejšie sa mi stáva, že točím práve stranu brňákov (o sile svojej tvorby ma presvedčili aj dvakrát naživo) a nemôžem sa jej nasýtiť. Jeden z lepších materiálov, čo v našich krajoch v minulom roku vyšli.
-Majto C.-


nedeľa, 6. apríla 2014

TRUE REASON „... Talk to my hand“ CDr 2013 (D.I.Y.)

Kapela, ktorá ma milo prekvapila na topoľčianskej zastávke Dona Foose a jeho projektu Lifeline, na ktorej nahrávku som netrpezlivo čakal. Mám ju doma už dlhší čas a striedavo ju počúvam intenzívnejšie a sporadickejšie, no stále ju počúvam a neodkladám bokom. Pomalší valivejší hardcore v duchu Madball, ktorý nám topoľčiansky kvartet na svojom debute ponúka je viac ako chutný.
V playliste sa striedajú pomalšie songy (ktoré prevažujú) s tými rýchlejšími, v textoch slovenčina strieda angličtinu, valivé, masívne riffy nahrádzajú svižné rezačky... Skrátka, stále je čo počúvať. Mojími favoritmi sú jednoznačne valivejšie, slovensky otextované „Choď po tom, čo chceš“ s dokonalým sekaným úvodom, parádnymi mohutnými gitarami a vkusným, jednoduchým, melodickým sóličkom, či absolútne dokonalá nekompromisná vec „Každému čo jeho jest“ s ťažkými húpavými refrénmi, nadupanými slohami a so skvelo vygradovaným záverom, alebo svižná veselica „Jeden lepší deň“, z ktorej pozitivita len tak srší – či už textovo abo hudobne. Ale aj veľa ďalších songov znie skvelo, no tieto tri sú môj top. Napr. ústredný riff songu „Apolitická“ je pekná vec, abo postupný rozbeh songu „Your roots“, kde sa mi navyše páčia aj rôzne rytmické zvraty bicích, ktoré sú aj v rytmicky pestrej „That´s me“, kde sa tempá a rytmy striedajú od začiatku do konca, či voľnejšia stredná časť songu „Ľudia“, ktorá prejde do jemného sólička, aby sa po chvíli vrátila k drviacemu refrénu. No sú tu aj veci, ktoré ma až tak neoslovujú (pričom na koncerte s nimi nemám problém, no na albume na mňa nepôsobia ničím výnimočne a dokážem si ho bez nich v pohode predstaviť), konkrétne dve strednotempovky „BA – AC“ a „Teraz je čas“. Keď album počúvam, po dlhšom čase, prvýkrát s nimi nemám problémy, no pri každom ďalšom vypočutí, už ich radšej preskakujem. To je pre mňa asi jediný nedostatok tejto nahrávky – tieto dva songy, hoci každý môže mať na vec svoj názor... Každopádne je to nahrávka, ktorá potešila toho fandu NYHC vo mne (lepšie povedané TOHC) a strávil som s ňou (isto ešte aj strávim) veľa príjemných chvíľ. Neviem, či cd je aj v nejakej distribúcii, no na koncertoch kapely sa k nemu môžete dostať bez problémov... Neváhajte, zásoby nie sú nevyčerpateľné – nie sme v Júesej...
-Majto C.-



VERBAL RAZORS „Verbal Razors“ 12"LP 2014 (Kooperácia)

Je album a album. Dobrá kúpa či zlá. Práve o tomto albume som si po spustení myslel, že som sa po dlhom čase opálil, no to bol len prvý dojem. A nastal vtedy, keď sa po spustení prvého songu „Hard boiled head“ na mňa vyvalil ten najprapôvodnejší, heavy metalom ešte napáchnutý thrash metal s jednoduchými postupmi a škrkotavými riffmi jak z prvých albumov Exodus, Flotsam and Jetsam či Anthrax. Spev trošku ponaťahovaný jak na pradávnych tituloch Destruction, len nie tak vysoký. A práve Destruction mi niektoré hudobné momenty pripomenuli aj v druhom songu „Two minutes... (at least)“. No ako album postupoval ďalej, stále viac ma chytal za srdečné svalstvo a najneskôr pri úvode štvrtej, v strednom tempe sa nesúcej hitovice „The graveyard“ so zborovými výkrikmi, už som spokojne podupoval nohou a imaginárne trepal imaginárne ovlasatenou hlavou. „Blood in your hands“ so striedaním rýchlych a stredných temp už bola potom stará známa záležitosť, ktorá mi niektorými riffmi zas dala spomenúť na dávny debut „Kill ´em all“ jednej dnes tomuto žánru kua-vzdialenej bandy. A zatváračka prvej strany „All cops are beautiful“ mi konečne objasnila, na ktorúže bandu som zabudol v popise ingrediencií – Overkill (samozrejme isto nie vokálne, bo od Blitzovho škrekotu má Simon veľmi ďaleko). Po skompletovaní ingrediencií a zistení, že je tvorba kapely ukuchtená z vecí, ktoré som v min ulosti veľmi často požíval, nemal som už žiadne výhrady a zábrany naplno si vychutnávať B-side tejto placky a bol som už len odmeňovaný. Napríklad najdlhší song albumu „Krakatoa“, ktorý začal v pomalom temnejšom štýle a postupne sa rozbehol, mi silno aj hudobne aj vokálne pripomína Zetrovu éru Exodus (pre mňa asi najobľúbenejšia – teraz samozrejme myslím tú prvú z konca 80s). Sánka mi vždy padne, keď sa vzápätí ozve nasledujúci song „Teenage threat to the throat“, ktorá je celá opletená rockandrollovým riffom, že mám dojem že počujem mix Motorhead so spevom a zvukom amíkov Whiplash (myslím, že na albume „Ticket to mayhem“ by sa tento song nestratil) Nasledujúce dva songy sú zas odkazmi k Destruction a Exodus, ale vo všetkej počestnosti – najmä „Killing snow“ je akoby z trojky Exodus „Fabulous disaster“ (hlavne zbory mi ju pripomínajú až nenormálne, k tomu to tempo, riffy a Zetroidný spev...) – a keď už sme sa dostali k zmienke o tomto albume, môžete si tipnúť, ako sa asi volá jeden song na ňom (pomôcka: jedna francúzska thrash-partička sa tak pomenovala). Celý album uzavrie parádna jazda s mierne melodickým nádychom „The end of a reign“.
A zabudol som na ftipný kreslený obal (najmä zadná strana je vyšperkovaná), vo vnútornom nechýbajú texty a podobné náležitosti – no nekúpte to naslepo jak ja...
Nakoniec som zistil, že tento album nebol až tak zlou kúpou. Francúzsky kvartet tu vzdáva hold US aj európskemu pradávnemu thrashmetalovému odkazu a robia to viac ako dobre. Asi preto som album ani po dvoch mesiacoch nezaložil a stále ho mám na dosah, aby kedykoľvek mohol splniť svoju úlohu – rýchlo ma preniesť časom späť do školských čias, keď som mal jediný problém: kde zohnať ďalšie thrash a hardcore nahrávky...
-Majto C.-

štvrtok, 3. apríla 2014

HIJOKAIDAN 極悪の経典・完全版 ~日野日出志 vs 非常階段~ 11CD + DVD box Alchemy recs. 2013

Hijokaidan sú kult. Táto japonská kapela vznikla v 1979 a od vtedy hrajú prakticky nonstop, ústrednou postavou je Jojo Hiroshige, okolo ktorého sa krútilo a krúti mnoho ďaľších ľudí. Ich tvorba sa nedá vymedziť, tu veľmi záleži, že čo chytíš do ruky, ktorú dosku, video, cédečko, youtube pustíš, môže sa stať že ťa bude mučiť improvizovaný noisejazz / bigbeat sťaby Plastici na tripe takisto ako sa môže stať že ťa zdrví totálny noisecore, dávenie na hajzly, vreskot pojašenej ženskej, klavírovo onanistický part či harshnoise ako remeň. Majú čiste elektronické, industriálne, poloorchestrálne ale hlavne nahrávky s klasickým band lineupom, niekedy je to rytmus inokedy čistá kakofónia. Opisovať Hijokaidan sa v zásade dá podľa mňa buď na tri strany v štýle umelecko sračkových esejí alebo to proste chytíš za chvost a vygrcneš, že Hijokaidan je hluk a improvizácia v štýle "to dokáže každý" dovedená do dokonalosti. Každý totiž nedokáže hrať "to dokáže každý" tak, ako Hijokaidan, aby to bavilo a neprestalo byť zaujímavé ako napríklad tu cez 11 CDs, a keby len to, Hijokaidan majú pár rokov naspäť na svojom konte aj 30 CDs box, ták spánombohom zdravý rozum. Konkrétne k tomuto tu boxu: je to  reedícia 10kazetového vydania (plus jedno CD bonus) z niekedy zo začiatku 80tych rokov, o ktorom ale ani na internete nenájdeš skoro nič, a aj to skoronič je úbohé a po japonsky. Najväčší prúser je, že aj komplet tento box je po japonsky, takže zostávajú len útržkovité slová klubov a dátumy a prípadne niekde ani to. Sú to staré nahrávky z rokov '79-'82 v drvivej väčšine živáky a hoci u "hudobných" kapiel živáky moc (takmer vôbec) nemusím, v prípade kapiel ako Hijokaidan a všakovakých podobných nonmusic / noise projektov  sú živé nahrávky často lepšie než tie štúdiové, asi preto, lebo človek sa s tými krabičkami a honením po nástrojoch v skúšobni tak neodviaže, ako keď to jebe do davu šokovaných ľudí - a ver, že toto v '79om a tisícpäťstý laptop noise minulý rok trochu rozdiel je. No, a k tomuto všetkému je tento box bez debaty to najkrajšie čo doma máme, hoci nie som žiadny fanda tohoto kresleného japonského umenia (manga?) je to nádhera a špičkovo odvedená práca do detailov, s kopou bonusov ako pohľadnice, podpis, nečitateľný insert v japončine a tak. Až na priložené dvd, ktoré som absolutne nepochopil, alebo som možno debil si to nevedel poriadne pustiť (tri rovnaké rozhovory v klube s Jojom po japonsky, hééé?) je to ukrutná paráda. Asi to nie je moc vhodné ako zoznamovací večierok s kapelou hlavne kôli cene, ale pre fandov a *tfujdopiči* "zberateľov" je to klenot a šperk. Prikladám link na label, ale najľahšie to zoženieš cez discogs, kde to Jojo priamo predáva.   http://www.kt.rim.or.jp/~jojo_h/ar/p_top/index.html

streda, 2. apríla 2014

SEDEM SUPRAHON MINUT FAMILY STRACHU mini tour

14.3.2014 - Liptovský Mikuláš, Adventure music club – Ničiteľ, Sedem Supraphon Minút Family Strachu
15.3.2014 - Spišská nová Ves, Dom Služieb - Ničiteľ, Sedem Supraphon Minút Family Strachu
15.3.2014 - Spišská nová Ves, Interactive club – Bigľajs, Ničiteľ, Sedem Supraphon Minút Family Strachu
Ďalšiu spoločnú hlukovú seansu s Marekom a Jankou sme naplánovali v ich rodisku pod spišským hradom. Hlavným dôvodom celej parády bol krst desaťpalca „Hluk Off!!“, ktorý sa nám podarilo vypľuť do podzemia začiatkom roka. A keď už máme volný víkend a spišská neni za rohom tak dáme cestou zastávku v Liptovskom Mikuláši čo nesmierne teší hlavne mňa, pretože sa nám tu nikdy nepodarilo zahrať s Idiots Parade aj napriek márnej snahe organizátorov. V piatok po práci klasický aparátový tetris a Rišove Volvo plníme bedňami a ďalšími pakšametami až po strechu. Začiatok akcie je plánovaný až okolo deviatej tak máme celkom čas a nemusíme nikam hnať. Trochu sa motáme po nočnom Mikuláši, niežeby to bolo niečo extra zaujímavé, iba hladáme nejakú žráreň čo sa nám po chvíli aj darí. V Adventure Music klube nás už čaká organizátor Wlakin (môj už čoskoro najsamväčší na svete kamarát), inak najvášnivejší zberateľ a veľký fanda španielskych grinders Haemorrhage (to sú zbierky čo sa často nevidia, má všetko okrem nejakej jednej prijebanej verzie nejakého singlu či čo, no maniak!). Výťahom vyvážame všetky haraburdy na poschodie a po chvíli sa už objavuje aj posádka zo spišskej. Prebieha zvítavací rituál, stískanie a podávanie rúk, zoznamujeme sa s triom Ničiteľ, s ktorými sa uvidíme aj zajtra u nich a môže sa všetko pripraviť na úvodný výstrel. Ten patrí spomínanej trojici a veru sme zostali pekne prekvapení. Všetci traja v čiernych maskách v zostave basa, bicie a sólo spev. O tejto bande som doteraz ani len netušil a priznám sa že som čakal nejaký ďalší začiatočnícky punk alebo klasický neohrabaný tuctový crust no nič z toho sa nedialo. Psychadelické pomalé basové linky, prehnané cez niekoľko škatuliek, stredotempové bicie a poriadny škrek. Veľmi ťažko sa mi to opisuje a ani netuším k čomu by som to prirovnal. V niektorých pasážach ma to ťahalo k pomalším partiám Bastard Noise, ale naozaj len tak vzdialene. Neni to žiadny sludge, ani stoner či hard core, nič typické a hlavne nič okukané a tisíc krát počuté. Každopádne zaujímavá kapielka, ktorá si zaslúži pozornosť. ( Podľa mňa najzaujímavejšia aktuálna kapela na Slovensku, teda neviem, koľko takýchto perál ešte móže byť kadetade skrytých, ale Ničiteľ sú pecka! Bez toho aby vykrádali vykrádajú kapely ako úplne ranný Kraftwerk, Aluk Todolo a kurvafix vokálne možno až Burzum, no pecka neokukaná a perfektná, som tam stál huba otvorená, okultný rock s blackmetalovým škrekom, no popiči!!) Po nich to rozbiehame my. Set máme obohatený video projekciou kultovým snímkom Tetsou: The Iron Man a vraj to k našej produkcii aj celkom sedelo. 
S.S.M.F.S
Odohrávame typický hukot, nič naplánované, každý jebe do svojho inštrumentu čo to dá. Marek dokonca takou intenzitou, že roztavil piezo mikrofón na svojom vysávači. Po niekoľkých minútach totálne vyčerpaný odhadzujem paličky a za basovým aparátom lapám po dychu. Lejeme do seba pivo a hulíme (ja nie, podľa mňa sú prírodné drogy svinstvo), balíme,  kecáme. Marchinovci odchádzajú domov a nechápem ako sa im podarilo všetkým aj s vecami natlačiť do ich zeleného miniautíčka. My drichmeme u Wlakina, obzeráme jeho skutočne obrovskú zbierku, pijeme nejaké silné víno a postupne odpadávame. Ráno mi je zle ako svini (prikladám fotodokumentáciu, ale inak - klasika, treba si dať pivo / dve, triezvieť sa má chlapci pomaly), nič mi nechutí iba stonem, fučím a šomrem. Toto ráno je však úplne iné pre Rada, ktorý medzi Wlakinovimi platňami našiel niečo čo by kludne mohol nazvať klenotom, druhé LP Svatý Vincent „tančete na hrobech“. Zostáva ako zhypnotizovaný a s jedinou myšlienkou v hlave, „bez tejto platne jednoducho neodídem“. Wlakin však vyzerá že pre neho tá platňa nemá absolútne žiadny význam čím Radovi uľahčuje situáciu. Netrvá dlho a platňa mení svojho majiteľa. (jes píííčo!!!! konečne, roky hľadania (za slušný peniaz) na discogs, ebay hore-dolu bazár, aukro a báác, koniec mordy v tomto nádhernom meste u tohto nádherného človeka, č.359 konečne našlo svoj trvalý domov. Seriózny záujemcovia nech sa ma na cenu ani nepýtajú lebo ich jebne ... od zlosti.) Z Mikuláša do spišskej je to taká hodinka cesty no vyrážame ešte pred obedom. Máme sa stretnúť z ďalšou žiarsko / loučickou posádkou ktorý si spravili volebno, kultúrny výlet. Počasie prekazilo plán návštevy spišského hradu a tak sa motáme po Levoči. Dnes 
Jano Skorogrcaj
podvečer nás čaká okrem krstu ešte jedna akcia v spišskej ktorá je celkom netradičná. Akcia je nazvaná „weKLADY“ a je to kultúrna akcia pod záštitou mesta Spišská nová Ves, ktorú pripravili chalani z kapely Ničiteľ a ktorí tu s nami odohrajú pár svojich romantických skladieb. Netradičné na tom je hlavne to, že sa má hrať vo výklade bývalej drogérie v Dome služieb, ktorý je priamo asi na najrušnejšej ulici mesta. Zaujímavosťou je tiež že páni z mestského zastupiteľstva nemajú ani šajnu o muzike, aká tu bude dnes prezentovaná (ale vyzerali akože super, chaloši, tešíme sa na váš bigbít, donesiem dáku fľaštičku .. hehe .. každopádne ale ďakujeme, boli veľmi milí) a o to viac sa na to tešíme. Bude to šok? Vypnú nás alebo zavolajú rovno políciu? Haha. Priestor vyzerá perfektne, na ulici sa zbiehajú prvý zvedavci a dokonca sa robia aj mini rozhovory niektorých účinkujúcich. Všetko je pripravené, nazvučené a osvetlené. Celá akcia má trvať zhruba 15 minút tak dávame obidve kapely skrátené sety hneď po sebe. V prázdnej miestnosti sa to riadne ozýva, veľké sklenené tabule pred aparátom robia svoje, všetko rezonuje a vo vedľajšom diskonte asi nadskakujú všetky veci v regáloch. Ľudia nás sledujú z ulice a celkovo to vyzerá veľmi zaujímavo. Milujem takéto netradičné veci a toto by som si rád pozrel aj z von. Pre tých čo sa s niečím podobným nikdy nestretli to muselo vyzerať šialene. Počas nášho setu sa vonku spustila poriadna víchrica čo ešte viac pridalo na atmosfére. Rýchle nakladanie celého aparátu a presun do klubu Interactive klubu, ktorý je vzdialený len o niekoľko ulíc. Tu zase všetko povykladať, pozapájať a pripraviť. Inetractive klub je pivnica s klenbovým stropom a trochu mi to tu pripomína starú Archu / Pipíšku vo zvolene. Úvodnú kapelu Bigľajz moc nesledujem. Teda vlastne ju nesledujem vôbec. Keciam a popíjam pivo a stačí mi to čo počujem. Bola chvíľka kedy som sa chcel ísť pozrieť dopredu ale koververzia ma vrátila späť ku stolu a tak o nich nemôžem napísať prakticky nič. Ničiteľa si však už nechcem nechať ujsť a aj keď mi úvod ich setu málinko uniká, zvyšok čo vidím a počujem ma presviedča o tom, že táto kapela si skutočne zaslúži pozornosť a podporu. (mne neuniklo nič, ešte lepší než včera v tom nádhernom, ľúbeznom, sladkom Mikuláši, z tej kapely bude hviezda, dúfam, že sa na to nevyserú!!!) Zvuk je oproti včerajšiemu koncertu v Mikuláši hutnejší a silnejší to presne takáto muzika potrebuje. Klub je celkom zaplnený, nálada stúpa a cítiť, že domáce publikum si vychutnáva atmosféru. Marek s Jankou sú taktiež po dlhej dobe na domácej pôde a tak im nechávame trochu dlhší úvod, aby si kamaráti mohli poriadne vychutnať. Postupne sa k nim pridávame a spolu vytvárame guču hluku. Obidva basové aparáty ma rovno za riťou a niekedy ma doslova nadhadzovalo na stoličke. Asi v polke setu prichádza medzi nás Štefan Hološ (autor slávneho výroku „severní vítr je krutý“ na Rišovu ožratú hlavu, haha! - poklona majstre) aj s naším desaťpalcom nad hlavou. Pekne ho rozbalí a ukáže každému pred ním. Položí ho na volný stojan namiesto činelu a to sú posledné chvíle tohto asfaltu. Úlomky lietajú po miestnosti a každý sa snaží uchytiť si svoj na pamiatku. Na záver pridáva Rado bubenícke sólo za ktoré je odmenený búrlivým potleskom. Večer sa už potom nesie v klasickom duchu, kde sa každý pokúša omámiť svoje zmysli všetkými možnými dostupnými opiátmi. Presun k Marekovi a Janke sa mi nejak záhadne vytratil z hlavy a pamätám si len na fantastickú Jankinu šošovicovú polievku. Toto je posledný klinec a odpadávam na gauči. Ráno sa vraciame do klubu pre aparát, lúčime sa s naším bratom a sestrou a naberáme kurz stredné Slovensko. Toto bol ďalší víkend, ktorý prefrčal ani netuším ako a ja sa preberám opäť v pondelok v práci.

JanIP

podpichoval Cibula