DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

sobota 13. decembra 2014

BRIVIDO / PUBLIC DISGRACE split 12“ LP 2013 (kooperácia)

Balkánska scéna mi vďaka Radkovi (Barney Gumble) a Dášovi postupne odkrýva svoje tajomstvá. Po každom ich výlete na toto územie dostávam nové a nové tipy na kvalitnú muziku. Tak som sa dostal aj k menám Nulla Osta či práve Public Disgrace, to už bolo len na krok k tomuto splitku, ktorého majiteľom som sa stal na koncerte oboch spomenutých kapiel. Ak by som mal vyberať podľa obalu, asi by som túto platňu nikdy nekúpil – tá divná kresba ma ničím neoslovuje. Našťastie s hudobnou zložkou je všetko v najlepšom poriadku.
S tvorbou chorvátov Brivido som predtým do kontaktu neprišiel, len viem, že majú na konte nejaké splitko s ďalšími krajanmi Homo Homini Lupus. Všetkých 8 songov na ich strane sa nesie v duchu oldskúlového svižného hardcoru s natrešovanou gitarou a drsným revom. Ak by som mal spomenúť nejaké konkrétne kapely, tak asi najbližšie má ich tvorba k Ratos de Porao – rýchle, krátke songy nekompromisne uháňajúce vpred, občas nejaké to sóličko zakvíli na spestrenie (napr. hneď v úvode prvej „Beskončan krug tragedija“, či ku koncu „Moja realnost“ a v strede „Dio stroja“), no prim hrajú parádne šťavnaté riffy, až moje srcco skáče jak zbesilé. Ak k tomu prirátam tie nekompromisne uháňajúce bicie a hrdelný rev vysielajúci k nám posolstvá o nedostatkoch tejto doby. Texty síce sú v rodnej reči, no popisky k nim sú v angličtine, tak sa dá vcelku urobiť obrázok o čo v nich ide.
Trio pánkov na druhej strane som videl aj naživo, aj som počul ich predošlu nahrávku (z ktorej sem znovu nahrali 5 songov), tak som vedel, že ma čaká chutná dávka staroškolského hardcoru, podobne ako u kolegov, s natrešovatelou gitarou. No viac ako na rýchlosť Public Disgrace vsadili na miernu melodiku gitary a skvelé dopĺňanie sa dvoch vokálov. Songy, či pasáže, ktoré spieva len gitarák Hrvoje, mi silno pripomínajú tvorbu M.O.D. z obdobia albumov „Devolution“ a „Dictated aggression“ (čiže druhá polovica 90s) a to nielen škreklavejšou farbou jeho hlasu (hoci niekedy by som povedal, že to naspieval Billy Milano), ale aj samotnými songami, ktoré sú krátke, úderné a niektoré z nich aj chytľavé. Čiže pre mňa, tvora v puberte zbožňujúceho okrem D.R.I., Suicidal Tendencies aj S.O.D a M.O.D., je tvorba tejto kapely absolútne dokonalým sústom a nedokážem sa jej presýtiť.
Celé splitko potom vyznieva ako nadupaná old-schoolová paráda, kde je ťažko vybrať, ktorá kapela je lepšia – obe sú skvelé a mne evokujú ďalšie skvelé kapely mojej mladosti. Nebyť toho čudného obalu, mohol byť celkový dojem oveľa lepší.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: