DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


piatok 30. decembra 2016

WORMROT "Voices" CD 2016 (Earache records)

5 rokov sme si museli počkať na nový album Singapurských lídrov tkzv. bezbasového grindcore (bicie,gitara,vokál). Po sérii splitiek z roku 2011, ako keby po nich ľahla zem. Až teraz konečne sa im zacnelo, zase len obdariť, nikdy nenasýtenú grindcore scénu. Na ploche necelej polhodinky vystrúhali 20 zásekov. Pri tomto pohľade na minutáž a počet songov Vám asi je hneď jasné, že odkiaľ vietor veje a že sa v podstate ani od posledného albumu moc nezmenilo. Lenže Wormrot nám pekne zabočili smer sever a vo svojich nových songoch používajú fakt dosť typických Škandinávských riffov, postupov, vybrnkávačiek a hlavne skladby upúšťajú od toho klasického old school grindcore a songy sú melodické, niektoré až popovo chytľavé. Absolútne to podtrháva hlavne záverečný song "Outworm", ktorý má cez tri minutky. Neviem ako na to reagovať, na jednu stranu sa mi to páči, na druhú stranu, predsa len Wormrot mali nejakú značku a hrali niečo, čo už veľa kapiel neprodukuje. Keď si chcem pustiť uvrieskaný, melodický grindcore, v Škandinávii mám desiatky albumov a kapiel,  ale až si chcem pustiť, kvalitný old school grindcore, tak toho je už pomerne v dnešnom svete málo. A týmto vlastne scéna prišla o jedného z lídrov old school grindcore. Už je to len škandicore. Hádam si zvyknem alebo zdrhnem.
-Lepra-
BANDCAMP

SYNTHETICALLY REVIVED "Demo2002" CD 2016 (Slovak Metal army)

V závese za ATARAXIOU nám SMA ponúka aj hystoricky zárez s čias minulých- konkrétne z roku 2002 kedy kapela z Partizánskeho SYNTHETICALLY REVIVED nahrala v štúdiu MOONSET počas piatich aprílových dní svoje prvé a jediné štvorskladbové demo. Možno viacerý ľudia len nechápavo pokrútia hlavamy „prečo sa vracať k nefungujúcej kapele?!“. No proste preto, lebo táto silná nahrávka patrí do histórie tuzemského undergroundu a oznámila svetu že aj maličké Slovensko ma výnimočne talentovaných muzikantov a treba sa ohliadať aj po tej našej destinácii, o tom čo by bolo kebyže kapela funguje dodnes môžeme len polemizovať, ale tento počin si určite zaslúži byť v každej poriadnej zbierke u fanušíkov BDM!

-Adam Parazit-

BANDZONE

ATARAXIA "Ataraxia" CD 2016 (Slovak Metal Army)

Na sklonku roka 2016 stávame svedkami zrodu celkom nového vydavateľstva v Slovenskom podzemí - SLOVAK METAL ARMY (SMA) ,ktorý povstal doslova z noci na ráno a hneď v relativne kratučkom čase priniesol hneď dve vydania ktoré si zaslúžia pozornosť! Cely tento podnik si zobral na svoje ramená Juro „Popol“ Haríň- ktorý nepatrí ku žiadnym nováčikom na scéne ale ku stáliciam ktoré už majú čo-to za sebou a svojími skúsenosťami opať zasiahol do diania na scéne! Takže čo to vlastne máme za novinky?
ATARAXIA- Kapela z Ružomberku vznikla niekedy v roku 2014, a na svedomí majú zatiaľ jedno demo a dnes už aj oficialný debut s rovnomenným názvom. Úprimne dodnes som ju nijak nevnímal a ani sa nejak o nej nevyprávalo avšak debut ktorý už po sebe derem niekoľký krát v prehrávači ma dostal! Poctivý Grind naspievaný v slovenskom jazyku, obohatený o melodické pasáže ktoré robia tento album moc chytlavým a atraktívnym! Holt- na scéne máme výbornú „konkurenciu“ pre už zvedené mená a ja im držím palce, nech im to vydrží pekne dlho! Jediny „mínus“ čo som našiel je asi absencia insertu s textamy, ktorý v inak krásnom Digipacku chýba...ale je to ozaj len detail keďže texty sú čitateľné aj z nahrávky samotnej!
-AdamParazit-

štvrtok 15. decembra 2016

ERECTILE DEMENTIA / SEDEM MINUT STRACHU split 7"EP 2016 (Kooperácia)

Takže svoje premrhané detstvo sa snažia teraz 7MS dohnať aspoň, poctivým a hlavne , pravidelným vydávaním sedempalcov. Tentoraz s Američanmi ERECTILE DEMENTIA. Tiež neexistujú dlho, ale tiež stihli už toho nahrať a vydať fakt dosť. Seba samých zaškatuľkovali, ako Noise core. Ani by som nepovedal, že je to noise, lebo hráčsky aj nápadmi mi to príde, ako poriadne hlučný grindcore. Krátke songy, ktoré v sebe striedajú rýchle vypaľovačky a štýl stop ´n´go prestriedajú fakt všetko od punku, cez sludge až s občasnými heavy metalovými vsuvkami. Do toho brutálny vokál, ktorý sa mi spolu aj s basou páči asi najviac. Je to nápadité, kvalitné a dobre sa to počúva. Asi si začnem od nich zhánať viac vecí, zaujali ma!!
SEDEM MINÚT STRACHU to tentokrát svoj bordel poňali v čiste cigánskom duchu. Obal, texty v rómštine. Intro aj outro ,pravá gypsy odpaľovačka. To doho nesústredný hluk na tisíc strán, ktorý už po kope nedržia ani len tie bicie!! hehehehe. Stále je to ale pravdaže o tom istom a ich bordel už rozoznám na kilometre. Klasický noise core, aký sa produkoval na začiatku 90 rokov, keď v každej garáži sa o toto snažil niekto.7MS však ignorujú čas aj hudbu a idú si po svojom!Majú už svôj rukopis, vlastne hlukopis, no a tým sa veľa kapiel nevie popíšiť ani po 20 rokoch hrania! A to vám teda 7MS ani nevedia hrať! To je už čo povedať čo!?
-Lepra-

nedeľa 4. decembra 2016

NECROCOCK "Houbařské Album" CD 2016 (Vlastný náklad)

Milujem tohoto človeka. Kým určitý jedinci sa snažia okolo seba vytvárať dojem, uletených úchylákov, tak tento pán to robiť ani nemusí. Za neho hovorí jeho muzika. No a tá je teda ako vždy, poriadne chorá.
Na novom albume sa znova vydáme do lesa, kde sa ako zdá, Necrocock cíti, ako ryba vo vode.
Celé album je venované nestorovi českej mykológie ing. Miroslavovi Smotlachovi. Dokonca jeho hlas zaznie ako intro. V textoch by asi málokto dokázal tak kvetnato a hlavne choro, opísať stav otravy hubami. Hudba je je zväčša otázka automatu a gitár, ktoré si vo svojom gumistudiu nahral sám Necrocock. Výnimka je skladba "Phallus Impudicus", kde hosťuje živý bubeník a aj sám Franta Štorm a celé to tým pádom znie dosť Master´s Hammerovsky.
Temto albumu a celkovo 90% albumu je pohodová odychovačka , kde sa silný dôraz kladie v prvom rade na texty. Samotnou kapitolou je prerábka ľudovky "Do Lesíčka" aj s refrénom,ktorý spieva detský zbor. Na toto musí mať talent proste a v prvom rade byť, fakt chorý. Tak isto sa mi páčia aj vsuvky v podobe trubky a pravdaže synťákov, ktoré fakt spestrujú a dotvárajú skvelú atmosféru tejto muzike.
Samozrejmosťou je perfektne spracovaný digipack s fakt nádherným desingom. Tu sa už fakt oplatí tento nosič vlastniť.Som vážne potešení týmto albumom, ktorý u mňa dosiahol bod, že si ho len tak púšťam do pohodičky. Všetci tý pseudo "úchyláci", tu je jeden pán, čo vás strčí do vrecka na jeden ťah. Poklona!!!!
-Lepra-
WEB

pondelok 21. novembra 2016

AGATHOCLES "Commerce To Mince" CD 2016 (Selfmadegod Rec.)

Agathocles je ako burina. Nezničí ich nič, nepodľahnú žiadnemu trendu, ale dookola si drtia ten svôj mince core . Pravdaže aj ich štýl prešiel premenou a vždy to záležalo pravdaže od zostavy, ktorá bývala vo vnútri kapely. Momentálne až ste videli AG po dlhom čase naživo, tak môžete len potvrdiť, že po slabom období, sú zase späť a ide im to ako za starých čias. Chrlenie splitiek neustalo a neustane asi nikdy, ale full albumov je už pomenej. A tak až sa naskytne príležitosť, tak mile rád chmatnem po ňom.
Nový album obsahuje rovno 35 skladieb z čoho je jedna coverka od Brazílských punkerov  Desnutricao. A od začiatku na vás vybalia spŕšku polminutových zásekov o sile jedného/dvoch riffov, ktoré prerušia nejakou pomalšou skladbou a zase späť. Žiadna zmena čo sa týka muziky, ktorú drhnú posledných asi 5 rokov. Nechápem však to, že keď na youtube sa objavila jedna skladba, ktorú vypustilo samotné štúdio Soundshape , tak zvuk znel až moc dobre na to, aby ho Ag vo finálnej verzii pravdaže nespríznili do podoby Japonských bordelov. Ale stále je to v pohode a celkovo to znie poriadne surovo, neotesane, teda presne , ako by mal grindcore vyzerať. Až ste fanúšik AG, tak neváhajte ani minutku. Až ste nad nimi zlomili už palicu, toto vás dotane späť do hry a až si taký ignorant, že si sa ich bál pustiť do svôjho života, tak to už teraz nerob. Ostaň si pri svojich jemných cuckaniciach, lebo toto ťa náhodou rozkope!!!
-Lepra-
BANDCAMP

nedeľa 20. novembra 2016

Hobos, Zeit, Noviot Pochetok, D.F.F. – 11.11.2016 Trnava, Kubík



Prišiel piatok večer, skúška takticky presunutá na stredu, tak nič nestálo v ceste výprave do Trnavy. Cesta rýchla, krátka a nekomplikovaná, takmer až k miestu určenia, no lokalizovať ho nepomohla ani elektronicko-zavádzajúca jednotka, ktorú sme pre ten účel po chvíli spustili, no nakoniec sme sa tesne po siedmej dostali do správnej brány. Hneď za rohom tváre známe i neznáme. Boli sme medzi svojimi.

Hudobný večer otvoril s neuveriteľným, len štvrťhodinovým meškaním, punkový bard zo severu s gitarou v ruke, slnkom v duši a úsmevom na tvári. Tak vnímam Dášu už nejaký ten rok a jeho koncertné sety ma bavia stále viac. Každý jeden je jedinečný a neopakovateľný, bo Daša aktívne komunikuje s publikom a od toho sa odvíjajú aj jeho preslovy a mimohudobné vsuvky v piesňach. Tento večer patril celej nahrávke „Radšej sám ako v zlej spoločnosti“, ako aj piesňam z 5-splitu a nejakým starinkám. Set som si vychutnal sediac na gauči a bolo to viac ako príjemné, zábavné a osobité.
NOVIJOT POCHETOK
Po akustickom úvode nastúpili elektrické gitary v rukách macedónskych mladíkov NOVIJOT POCHETOK, ktorých už som pred časom videl a vtedy ma tiež naživo veľmi bavili. Iné to nebolo ani v Trnave a hoci priestorovo je Kubík menší ako bol Boogie bar, zvukovo to bolo oveľa lepšie, dokonca bolo aj spevy počuť, bicie nevynímajúc. Ich set bol pekne poskladaný, bo rýchle punkovice sa striedali s pomalšími a komplikovanejšími skladbami, ktoré miestami zaváňali príjemnou melanchóliou, ktorá sedela do jesennej atmosféry vonku, čo znelo viac ako dobre a stále bolo čo počúvať. Ako celok to bolo parádne zohraté aj pekne dvojhlasne odspievané gitarákmi, no mňa najviac zaujal bubeník, ktorý neplnil len úlohu motora kapely, ale svojou nápaditou hrou posúval už tak zaujímavú tvorbu bandy ešte vyššie. Ak sa tento sympatický kvintet rozhodne opäť zavítať do našich končín, isto si ich nenechám ujsť.

Potom sa pred nás postavila prvá štvorica z Benátok - ZEIT a začali nás rozbíjať na atómy svojím šialeným, chaotickým hardcorom, v ktorom ale zaznelo aj veľa melancholických emo-pasáží, ktoré mi režú najmä od francúzskych spolkov. Veľkým nedostatkom pre mňa však bolo, že chlapi neodhadli priestor a vypálili aparáty moc nahlas, tak bicie tamer úplne zanikali pod šialenou gitarou(napriek tomu nehorázne geniálnou) a burácajúcou basou. Škoda, bo keď som ho sledoval, hral tam miestami pekne šialené veci, ktoré moje dobré dojmy mohli len umocniť, takto bol môj zážitok len polovičný. Snáď budem mať možnosť vidieť toto peklo s lepším zvukom.
HOBOS
A na záver prišiel čas na kapelu, kvôli ktorej som sa ten večer nachádzal tam (jasné, že ma tam lákalo veľa iných dôvodov, no toto bol asi z tých väčších). Ďalšia benátska kapela HOBOS, ktorých album už nejaký ten čas vrcím na platňofóne a robím to rád. Podzemím zaburácal chrastivý, švédsky zvuk gitary a mne ubudlo minimálne 25 rokov, tak príjemný pocit na duši vyvolal ten „Entombed-feeling“, ktorý na mňa z tvorby týchto talianov vždy dýcha. Navyše sa polepšil aj zvuk, tak ich punkový metal, v ktorom sa Motorhead-ovská priamočiarosť dopĺňa so švédskymi riffmi, rozhýbal „dav“ až k takému besneniu, že som čakal, že si niekto aj ublíži v tom malom priestore. Výkony všetkých parádne, pekne vyvážený zvuk, že aj bicie skvelo zneli. Úplne s prehľadom odohratý, energický set, na ktorom jediným negatívom bolo, že skončil. Okrem vlastných songov zazneli aj pocty obom spomenutým bandám, čo len potvrdilo, že som naladený na správnu vlnovú dĺžku s kapelou a nehľadám v ich muzike niečo, čo tam nie je. Pekný výlet do minulosti. Samozrejmosťou bol nákup 7palcov, ktoré som ešte nevlastnil.
HOBOS
Po nákupoch už len lúčenie a cesta domov plný dojmov. Aj hustejšie by sa patrilo takéto čosi podnikať. Škoda, že som o tomto koncertnom miestečku nepočul skôr, bo je to relatívne blízko a je vcelku útulné.

-Majto C.-

fotky: Majto


nedeľa 13. novembra 2016

THORWALD – Kolízie systému (2016, samovydanie, 20:28)

THORWALD sú tu už nejaké roky, postíhali všeličo, hlavne vývoj v rámci žánru, od grind/crustu cez patologický goregrind až po dnešnú podobu, ktorá z nich robí zrejme štýlovo najčistejšiu košickú grindovku. Čo si budeme hovoriť, OBLITERATE sú už kdesi inde, CRUENT sú viac gore a metal, nikoho iného významnejšieho a aktívneho tu od nás si momentálne nevybavujem. „Kolízie systému“ sú druhý dlhohrajúci album, s tými 20-minútami dlhohrajúci skôr na pomery grind/power violence. Zhruba tam sa Wurma (basa), Fuko (gitara), Miki a Bindi (vokály), dnes už aj s novým živým bubencom Kubom (KILLCHAIN) dostali a dá sa povedať, že prinajmenšom na Slovensku je to na prvú ligu. Osem skladieb a deviatka záverečný remix hitovky „Igor Liba“ od K4CID, nárez ako sa patrí. Chytľavý, dobre zahraný klasický náklepový grind tu a tam do powerviolence, citeľný dotyk švédskej školy ako napr. u vranovských SYSTEMIC DAMAGE a dva prekrikujúce sa zúrivé hlboké growly i vyššie reváky v slovenčine, nakladajúce debilite súčasného sveta. Zvuk z Tetradrotu je správne rezavý i drviaci, pri remixe si spomeniete aj na 90. roky a koketovanie extrémnych žánrov s elektronikou a industrialom. Kvalita, dá sa zadarmo stiahnuť, a údajne by mal byť aj vinyl, CD myslím bude určite.

Martin Lukáč




nedeľa 6. novembra 2016

MAJSTER KAT „Memento“ LP 2015 (Support Underground Records)

Toto je zas jedna z „obetí“ mojej lajdáckosti. Už je to asi rok, čo som si na koncerte zadovážil tento album na vinyle (cd verziu, ktorá vyšla rok pred ňou som nezháňal), aj som ho poctivo preháňal sluchovodmi, aj som sám seba presviedčal, že konečne o ňom čosi napíšem. Rok v prdeli a ja tu smoklím trápne žvásty o ničom. Poďme radšej k tomu podstatnému.
Obal je parádny – v takomto formáte tie obrázky vždy lepšie vyniknú. Len škoda písma v prílohe, bo na tom miestami svetlom podklade sa biele texty trošku strácajú. Našťastie poslucháč nie je odkázaný na prílohu a texty vychutná i tak, bo zrorumiteľnosť spevu im nedovolí zaniknúť pod muzikou.
Po tom, čo sa ihla vnorí do drážok, začne to najúžasnejšie intro, aké som kedy počul, v podobe songu „Úsvit“. Tá harmónia akustickej gitary a fujary je čosi tak dokonalé... Hrozne ma to odrovná vždy, keď album počúvam. Hneď nasledujúca „Spoveď kňaza“ je perfektnou ukážkou, kam sa uberá kapela na tomto albume. Stále je to thrash metal, dravý a surový, no zároveň technickejší a melodickejší ako v minulosti. Priznávam, že mi nejaký čas trvalo, kým som si ho naplno začal vychutnávať, bo som opäť čakal surový náklad ako kedysi. Namiesto toho na mňa spustili prepracované kompozície plné skvelých pasáží a melódií. Na takýto náklad som nebol pripravený. Hoci ani v minulosti nepatrili songy Majster Kat k primitívnym odrhovačkám postavených na pár drsných riffoch s tupým, uštekaným spevom, veci, čo sa linú z tohto nosiča sú nadupané nápadmi vrchovato. Mierne pomalšie a menej priamočiaro, zato rôznorodo a s množstvom citu a kumštu. Značný pokrok urobil aj Slymák v práci s hlasom. Už nepočujete len jakot jak na starých albumoch Living Death či Necronomicon, ale drsný, chrapľavý spev (parádne spracovaný a značne melodický napr. v „Kto si bez viny“, či „Zlo v nás“, ale aj „Na smetisku civilizácie“), no stará farba z debutu sa miestami objaví. V tradícii albumu „Svätá zvrhlosť“, kde sa tiež pomedzi tvrdé songy prepletali príjemné, akustické inštrumentálky, pokračujú hlavostínači aj na Memente. Tu v podobe spomínanej parádičky „Úsvit“ a prvú stranu uzatvárajúcej „Hodnoty“ so sólom plným vášne a jemným klávesovým podkladom, čím mi trochu pripomína Griglákove muzicírovanie na dávnom albume „Simile“ Fermaty. No akustická gitara sa objaví aj v kombinácii s tvrdými gitarami napr. v songu „Zlo v nás“, kde to znie osviežujúco a vytvára to pekný kontrast. Inak, sóla sú skvelé vo všetkých skladbách. Pekne vygradované a plné chytľavosti. Nečakajte žiadne naháňanie nezmyselných tónov po hmatníku. Napr. v takej „Zvony“ hraničia až s genialitou a v jednom momente mám dojem, že počúvam album Kinga Diamonda, toľko melódií sa naraz prediera do duše, že až nadnáša. Parádička. No parádny je aj záver albumu v podobe košatej „Na smetisku civilizácie“ s jemným, akustickým úvodom a prednesom hosťujúceho Borisa (Catrastrofy), cez pokračovanie s príjemnými sólami, doplnené jemným akustickým brnkotom, flažoletmi a speváckym duetom Slymáka s Mariánom Greksom, (nápad urobiť text ako dialóg Stvoriteľa s Diablom bol excelentný) až po vystupňovaný súboj hlasov v rýchlej thrash-rezačke, aby sa po spomalovačke predrala k záverečnému vybrnkávaniu, sólovaniu a Borisovej deklamácii textu. Po basovom sóličku (nie prvom na tomto albume) už len ticho a následné otočenie placky a znovu „Úsvit“. Pustiť si „Memento“ len raz sa jednoducho nedá. Je to naozaj vydarené a ucelené dielo, ktoré ani po roku nenudí a stále tam objavujem niečo nové. Chlapi dokázali, že svoje remeslo naozaj ovládajú a je možné hrať starý thrash metal aj dnes s vlastnou tvárou, bez kopírovania známych mien tohto žánru.


-Majto C.-


utorok 11. októbra 2016

ABORTION- jeden víkend u bratov v matke Rusi


Tento výlet sme už plánovali dlhšie a raz nám už nevyšiel. Ani sme neverili, že by to mohlo klapnúť. Predstava, že idete do úplne pre väčšinu kapiel neprebádaných vôd, dostanete tretinu cesťáku a bohvie ešte čo sa môže prihodiť. Aj keď náš bubeník Miro je už starý matador a Rusko má prejazdené círom cárom ešte s kapelou Sanatorium.
To, že s peniazmi nevyjdeme, sme vedeli už vopred a boli sme ochotný doplatiť, horšie bolo, že vlastne mojou nedbanlivosťou sa to predražilo ešte viac. Nikdy si nevybavujte víza tak, že sa na to nesústredíte na 100%. Ja som to robil s telefonom na uchu v práci, počas práce. Vznikol taký paradox, že naše víza končili o deň skorej, než bol náš odlet domov. Takže sme hútali už všelijak a najsmelejšia verzia bola, že v nedelu večer sa odbavíme na letisku Vnukovo a potom prečkáme do pondelka v bezcolnej zóne. Nakoniec po brúsení nervov som musel kúpiť ešte raz lístky, jednosmerné na nedeľu a to du Budapešti. Poviem pravdu, keď som videl ako to na Vnukove funguje, tak som bol istý, že ten plán prečkať v bezcolnej zóne by nám neklapol nijak. Proste na mieste kde na každom rohu stojí policaj, policajtka, a na ceste od dverí do lietadla sme absolvovali asi 5 kontrol, by to po všetkej počestnosti a našich smelých pováh, proste nevyšlo!
V piatok sadáme s Mirom do RegioJetu Nitra-Blava za 2 eu na osobu (káva a noviny za 1 eu v cene). A pýtam s atu, ako je to možné? Asi neživia trojposchodovú budovu plnú darmožráčov.
Vyzdvihujeme si víza na firme a dáme si obed. Srandujem, že najedzme sa, je to možno posledný krát, tak som ani nevedel, že v mojom prípade tomu tak aj bolo. Presum mestkou na letisko a prvý pivo v letiskovom pube.
Smelý junáci sa posilňujú, legálnými drogami
Následne si vystojíme kilometrovú radu na náš let a presunieme sa do bezcolnej zóny. Flaša becherovky (najlacnejší artikel v duty free shope) nám má ešte spríjemniť chvíle. Nemali by sme ho technicky vzato brať na lietadlo ale nám sa to podarilo a veselo sme si ho tam popíjali. Je vidieť že sme u Ruskej leteckej spoločnosti. Ihneď po vzlietnutí zaspávame a budíme sa nad Moskvou, kde už tma jak v riti a leje ako z krhly. Vybavujeme sa asi trištvrte hodiny. Dlhé rady, milion policajtov na každom kroku. Je to naprd keď si pomyslím, že miesto tej flaše becherovky by som na palubu dostal malú atomovku. Verte mi , že necestovalo sa nám príjemne s týmto pocitom.
Konečne na letisku a za desať minut mi už volá Dimitry (Coyot), ktorý celú túto párty organizuje. Ja viem o tomto chlapíkovi sa popísalo dosť aj o tom ako je v riti s alkoholom a je neschopný, no nemôžem povedať krivého slova na neho. Dodržal všetko presne, ako sľúbil a celý čas bol úplne v pohode. Privítame sa a okamžite nás fotí, ako dôkaz že sme tu a zavesuje na net. Rusi nepoužívajú moc Facebook, majú nejakú vlastnú verziu, ktorej meno som si nezapamätal. Sadáme do vozu a hor sa do Zelenogradu. Cesta cez upchatú, upršanú šesťprúdovú diaľnicu, nevzbudzuje moc pozitívnej energie v nás. navyše Dimitryho jazda sa skôr podobá jazde typu, kto z koho, šialené predbiehačky, v jednej ruke v kuse mobil, do toho strašná muzika z CD, ktorá znela, ako keby ste pustili dve nahrávky naraz a snažili sa v tom sa nejak orientovať. Poprosil som ostatných, že keď budem chceť raz niečo takéto hrať, nech ma radšej zastrelia.
Dorážame na miesto určenia v Zelenograde, čo je vlastne klasický pub na Americký štýl, celý z dreva a s tou správnou cool barmanom a pravdaže správným pivom. fakt som bol prekvapený. Bolo to nejaké pivo na štýl Ipa z nejakého miestneho malého pivovaru. Paráda. Plac malinkatý, vstup zadara a na mieste cca asi 70 ľudí. Kapely čakali na nás a už sa našim príchodom začína. Je pomerne dosť neskoro už a majú hrať naštastie len štyri kapely. Všetko pravdaže gore grind veci. ja kecám s ľudmi, dokonca podpisujeme fotky! Naštstie dosť ľudí tu kecá po Engelsku,takže v pohode. Dokonca sú tu aj chlapci z Purulent Jacuzzi ktorý pred asi 6 rokmi boli u mňa v rámci ich Európskej tour.

DISINFECTION
Konečne nastupujeme a hrá sa na kombá, čo je ešte v celku v pohode. Hráme na požičané nástroje, kedže sme si ich nemohli sem priniesť, ale všetko je v pohode. Ľudia sa aj naštartujú aj besnia, no všeto je v pohode. Dokonca pridávame. Po našom sete balíme caky paky a ideme na byt k jednému páriku. Z jedného párika sa nakoniec vykľuje párty asi 7 ľudí v garsónke. Osobne už nepijem asi pol roka, Je pravda, že si pivo raz za čas dám,ale už nie som posadnutý démonom, ako voľakedy. ale nevypiť si vodku v Rusku, to by mi po smrti v očistci asi neodpustili. Dávam si pár pohárikov a v momente ma zalamuje. Už niesom zvyknutý na toto tempo a moji o desať rokov mladší rovesníci z kapely, trúbia do rána.
neviem čo k tomuto napísať
Miro to hrá na ryby
Ráno sa budím so silnou potrebou na WC a okolo seba vydím mrtvoli. Naštastie som vychytil ten najlepší flek na spanie, lebo som zaliezol prvý. Zombíci sa prebúdzajú a opicu riešia ďalšou opicou. Pokračuje sa ďalej. Čas ubieha a mi sedíme v garsónke hráme  GTA5 a pijú. (ja len občas pivko). Na moje naliehanie, že keď som už vysolil jednu priemernú výplatu na tento výlet, aspoň chcem vidieť Červené námestie, ktoré je vzdialené stále viac a viac pri pohľade na stále viac a viac ožratých súputníkov. Cca niekedy o piatej poobede konečne vyrazíme z bytu. Zastavujeme sa ešte pre pivo a ja nachádzam Ipa pivo, okopčené od Mikkelera. Chutí strašne.Ideme mestkou a potom na klasický vlak. Najlepšie spoznáte kultúru národa, keď si zacestujete na klasickom medzimestkom vlakovom spoji. Tento vyzerá fakt strašne a páchne ako všetko aj u nás, po šťanke. Šialene hrkoce ako železná bedňa plnú šróbov.
Propect Mira (nie toho hore)
Konečne v Moskve. Šlapeme pešo ešte asi hodinku a sme už fakt unavený. V klube sme o siedmej večer a po už je tma a mi sme ešte neboli ani na námestí. Burcujeme sa a deviatej máme hrať. Srať to, ide sa na námestie. Zase presun pešo a potom dlho, dlho metrom. Prestupy, prestupy. Dokonca sa stihneme aj stratiť jeden druhému. Naštastie sa jedna baba podujme nás sprevádzať,takže sme si uvedomili, že sami by sme tam v živote sa nedostali.
Kapela práve zistila, kde sa nachádza.Preto ten výraz tváre.
Stojíme na námestí z ktorého dýchy história, ale je to tu ešte vysvietenejšie ako samotné Las Vegas. Postavím sa na kamene, kade pochodovala porazená Paulusova 6 armáda a obsrala cestu, lebo im predtým dávali na obed polievku, ktorá im mala spôsobovať sračku. Teda budili dojem, že sa posierajú od strachu zo Sovietského víťazstva. V tomto sú Rusi, uznajme fakt dobrý. Osobne mám z ich zmiešané pocity. Cestovanie metrom nám spríjemnil policajt, ktorý s ana nás len tak zavesil, lebo nás počul kecať po Anglicky a moc sa smiať. potom jeden nevrlý občan nás vyľokťuje v metre, že mu zavadzáme a melie a nadáva nám po Rusky. Naša sprievodkyňa to len komentuje vetou "Toto je Rusko dnes".
Leprova druhá armáda
 Pokocháme sa v dave šialených turistov s vyjebanými selfie tyčami, kúpime pár suvenírov a pádlujeme na metro späť do klubu. Cesta dlhá, zase prestupovania, šľapanie a dorážame tak, že Dimitry nám povie, po tejto kapele idete vy. Uf. Som úplne vyčerpaný, ale dokážem to ešte po toľkých rokoch , veľmi dobre zakrývať.


Požičivame si nástroje a nalietávame na pódium. Klub Mona je klasický disko klub, dvojmetrové pódium a šesťmetrový vyhadzovači a miesto pre asi tisícovku ľudí. Vo vnútri toho moc nie je, niečo okolo možno stovky a v takomto veľkom klube sa to dosť stratí. Dosť sme z toho trocha vyjavený, no odpoveď je jednoduchá. Veľa ludí si to proste nemohlo dovoliť. Ale to vidieť na každom kroku, priepastné rozdiely. Buď ste kurva bohatý,a lebo chudobný.
ABORTION monaclub
Ćudujem sa ,ale ani naši včerajší hostitelia neprišli a tak isto plno ľudí zo včera tu chýba. Každopádne ideme na doraz a ja už na konci doslova lapem po dychu. Koniec v pohode, aplauz, pohoda. Zvalujem sa v backstage a nedokážem už ani len hovoriť, lebo som si statočne odpálil hlasivky. Zato Miro ide aj s Liborom na 100%. Darmo, majú o desať menej ako ja. Miro vo svojej exesistickej show dokonca zasadne za bicie jednej kapely, ktorá to valí len s jednou gitarou, automat, dva spevy. (Sorry, nezapamätal som si názov). Ja som to ani nezbadal, len Libor mi vraví : "Pozri
vedel si, že Miro hrá aj v jednej Ruskej kapele?" "Čo???, kde??", "Pozri na podium". až mi
Nenásytný Miro búcha v ďalšej kapele.
gamba ostala vysieť. Najprv som nechápal , potom som sa zorientoval a smial sa ako debil. Ináč vačšina kapiel ťažký goregrind, automaty, dva vokály,ale pre mňa žiadna žánrová pestrosť. Všetko v jednom štýle. Neviem, keby som robil fest, tak to trocha asi pomiešam, ale asi oni vedia, čo je dobré.
Na INTERNAL BLEEDING som sa docela tešil. Nechcem vidieť tieto kapely na festivaloch, to serem.Klub ukáže skutočnú silu kapely a poviem vám, aj ukázal. Nie nadarmo je toto legenda, ukázala to na plné guľe!!! Kurva zaduneli ako hrom. A nie len popri kilečkách, aké dokážu len
INTERNAL BLEEDING
len oni, urobili aj poriadnu show. Energia z nich kypela na kilometre. Dokonca si pozvali na podium každého, kto stál v predu. Boha, bolo to živelné ako hrom a klobúk dole. Ich prvé demo som počul niekedy na začiatku 90 tych rokov a odvtedy sú stále super. Zvuk ako víno, veď za mixom sedel starý vyšedivený rocker, ktorý zjavne mal úplne pod kontrolou všetko a Libor sa k nemu priplychtil a zasypával ho otázkami. Po koncerte pravdaže kecáme, občas šplechneme pivo (ináč strašne hnusné, niečo ako u nás tie Hnojekeny). Dohrá posledná kapela a lúčime sa a fotíme . Dokonca prichádza chlapík z Noo Breed Records, ktorý nám spoluvydával naše splitko so Sram a prinesie pár kópií. Na otázku, kde sú Sram, mi odpovedá, že v meste ,ale nemajú prachy na túto akciu a ani on nemá. Stojí len vonku s priateľkou a neide tiež dnu. Nechápem. Odoberáme sa taxíkom na byt jedného maníka,ktorý chová doma ploštice. Ano ploštice. Ja ihneď  zalahnem a spím spánkom spravodlivým. Budí ma až ráno Dimitry, že nás zoberie na letisko. každý už je hore, len aj spím. Boha tam, asi začnem zase piť, vydržal som vtedy viac. Cesta na letisko prebieha v tichu. Ja nemám hlas a chlapci sa boja hovoriť, lebo by sa vygrcali ihneď. Lúčime sa s Dimitrym a ešte raz ďakujeme za akciu.Na letisku si myslíme že máme veľa času ale chyba lávky! Kontrola na každom kroku, nekonečné rady, pečiatky, kokotiny, buzerácia. jaaaj. Ledva stáíhame bus, ktorý nás vezie k lietadlu, nastupujeme posledný. Smrdíme a vyzeráme podozrivo. Okamžite po vzlietnutí zaspávame a budíme sa až v Budapešti. Vystupujeme a asi pol hodinku len tak čumíme, lebo netušíme, čo ,ako, kde a prečo? Smer Keleti, bereme taxík. starší pán taxkár len sťahuje v kuse okná, veď páchneme statočne. S hrôzou zisťujem, že som dva dni nejedol, len také somariny, ako ovocie.Uf. Horšie je že nikde nestojíme, lebo z taxíku rovno nastupujeme do vlaku a v Nových Zámkoch rovno prestupujeme zase. Doma som už tak hladný, že mi klopú oči.
No a dojmy z Ruska , keď sa ma opýtali na ne? Všetko je tam kurva veľké. Vrátane 25 poschodových barákov na bývanie. Scestovaný Miro mi tvrdí, že mu to pripomína Čínu. Že by?
-Lepra-
Fotky -Lepra, Libor-








utorok 4. októbra 2016

OMHS – (Hibakusha, Sheeva Yoga, Abortion, The Wilderness) - 24. 9. 2016 Bratislava, Fuga


Krásna sobota. Tradične pracovne strávený deň ukončený výletom do metropoly za účelom zábavy na koncerte obľúbených bánd. A že sa ich zišlo v jednej chvíli na jednom mieste neúrekom. No kým sme sa dostali k samotnej produkcii, čakalo nás prekvapenie. Mesto upchaté jak hrubé črevo po mixe tmavej čokolády so živočíšnym uhlím. Asi hodinu sme sa točili po kadejakých uliciach i uličkách, parkoviskách i iných odstavných miestach, kým sa mi podarilo odstaviť v temnej uličke na konci sveta. No naša odysea ešte nekončila, bo v ceste nám stála trasa nejakého behu večernými ulicami. Tým sa čiastočne vysvetlila absencia parkovacích miest. Do Fugy sme dorazili utrmácaní a zničení polhodinku po avizovanom začiatku akcie, no trnaváci zatiaľ len ladili inštrumenty a Bibo medzi nimi pobehoval s káblami a inými vecičkami.
THE WILDERNESS
Okolo 22-ej z pódia zazneli tóny trnavskej trojice THE WILDERNESS a tí do nás nemilosrdne nabušili množstvo nových songov, ktorým predchádzalo Denisove rozobranie ich odkazu, chvíľami zábavnými, no vždy vypointovanými príhovormi v rodnom nárečí, čím sú trnaváci známi. Pre mňa sú známi aj stúpajúcou kvalitatívnou tendenciou ich tvorby. Novinky ma chvíľami nechávali s ústami dokorán. Predstavte si mix Archbishop Kebab bez dychovej sekcie, Zabloudil z polovice 90s, NoMeansNo a nejakých tých grind-punkových záležitostí a to je len velice hrubá a neotesaná predstava, akým smerom sa sunie aktuálna tvorba tria. Jasné, že zazneli aj staršie songy, aby si naše pocuchané zmysly odpočinuli od prívalú novostí, medzi nimi „Ples“, „Hrob“, „Čas“, či moja favoritná „Rešpekt“. Skvelý set, ktorý otvoril tento čarovný večer.

Do iného súdka načrelo ďalšie trio, tentokrát spod Zobora, konkrétne ABORTION. Ich grindcorový valec, zrovnáva všetky nezrovnalosti sociálne i politické. Príhovory pánkov za mikrofónmi sú tiež povestné svojou všeobecnou veselosťou a spestrili aj tento večer. Naživo som mal Abortion rád už dávno, no minimálne odkedy prešli na slovensky spievanú tvorbu, dostala ich produkcia aj punc osobitosti a nie je to pre mňa len ďalšia grindová banda. V playliste sa objavili ako staršie veci („Bomby na Nitru“, „Give me leader“ či „Heavy mental“), tak aj z novšej proukcie („Otrávený buď naveky“) ako aj povinný, rokmi vypilovaný cover od Napalm Death. Ďalší set, ktorý potešil hudobne aj hovoreným slovom. Nikdy neomrzí.
SHEEVA YOGA
Potom som sa úplne zakecal s rytmikou Hibakusha, že som vďaka tomu v podstate odsledoval set ostravských SHEEVA YOGA len tak na pol ucha a štvrť oka (bolo by aj viac, no bríle som zabudol v aute na palubovke, tak som toho zozadu moc na pódium nedovidel), no nohou mi trepalo aj tak riadne. Ich fastcore je naživo skrátka nálož riadne výbušná. A sety sú intenzívne, energické a krátke. Nabudúce si ich budem musieť zas pozrieť zblízka, bo doteraz sa mi ich sety vždy velice pozdávali.

Ako poslední sa pred publikum postavili orlovskí harcovníci (a jedna harcovníčka) HIBAKUSHA. Ich mix grindu a crustu mi robí dobre v sluchovodoch už nejaký ten čas, tak som sa tešil, že si to opäť raz vychutnám aj naživo. A že to teda bola šupa. Nehorázne masívny príval zhmotnenej energie, čo sa na mňa valil z toho dymu na pódiu, ma obalil jak nedeľný šnicel, no predtým ma ešte riadne naklepal. Už len švacnúť na masť a poriadne vypražiť. Opäť zaznel prierez tvorbou (na moje potešenie aj hojne vecí z albumu „Pandora“), kde nechýbali ani záseky zo splitka s Hiroshima Nightmare. Zvuk bol úplne šťavnatý a ostrý, vokálne tiež pekne chorobné duety Havla s Blankou, že by im hociaké popstáre závydzely. Ostatne, zvuk celého večera bol velice vydarený (šak vieme, kto vrcel knoflíkmi).

Keď v klube znelo už len pískanie v mojich ušoch a svetlá sa rozsvietili, doba už bola pokročilá, i usúdili sme, že zrelá na návrat k domovu. Ten prebehol tradične nekomplikovane a bezzávadovo, tak je zbytočné ho spomínať. Zhrnutie večera: napriek náročnému a nervóznemu príjazdu sa vďaka produkcii všetkých zúčastnených kapiel zmenil v riadne šťavnatý a výživný zážitok, aké sa zadaria len raz za čas. Kto nebol, nech sedí na riti aj nabudúce a v starobe spomína aké to bolo skvelé presedieť všetky večery za kompom abo za pivom kdesi v putyke.

-Majto C.-



sobota 24. septembra 2016

HUMIT vs ŠUMIT 3"CD 2016 (vlastný náklad)

Grinderov HUMIT sme už mohli spoznať na Adrikovej sedempalcovej kompilačke, ktorá mapovala Slovenské grind kapely. Táto dvojica (basa,bicie) sa tu na tejto nahrávke spojila s noise trojicou (saxafon,vokál, eletronické pazvuky),ktorú vedie neúnavný propagátor hluku Radek Kopel (Napalmed) a zasadla na jedno session. Nebolo to však klasické session, ale prebiehalo oddelene.Vidím, že s týmito noise improvizačnými stretávkami sa nejak už rozrthlo vrece, každopádne ako prvý na Slovensku to urobili Sedem Minút strachu a zjavne to bolo celkom inšpiratívne.
Na ploche 13 minút tu máme celkom stráviteľný pojem noise. Improviyácia je to, ale predsa len tie bicie to držia pokope a dávajú tomu akú takú líniu. ináč je to všetko po starom, ako sme si už pri takýchto projektoch zvyknutý .
Vyšlo to aj na kazete aj vo forme CDrka a musí pochváliť ešte nápaditý obal CDrka. Vyskúšajte!

-Lepra-

HUMIT

pondelok 19. septembra 2016

EVIDENCE SMRTI / BRUNNER TODESMARSCH split 7“EP 2015 (samovydanie)

Ďalšie splitko pre moje rozmlsané ušiská. Evidence Smrti ma už nejaký čas svojou tvorbou oblažujú a dlho nič nové nevydali, tak som sa tešil na ďalšiu dávku ich drsného, valivého, temného, metalického crust-hardcoru. Hneď na úvod ma svojou valivou ťažobou prekvapí „Hlad“ o narastajúcich hnedých tendenciách v spoločnosti. Hutná gitarová hradba s výrazne znejúcou basou a ostrými bicími tvoria príhodné pozadie pre chrapľavý hlas Hnilobu. Skladba sa vlečie pomaly ako buldozér, valí pred sebou haldu hnusu a gitary zanechávajú za sebou široké pásy rozrýpanej duševnej pohody. Druhá „Vězni“ je jej pravým opakom. Od prvého úderu uháňa v zbesilých tempách, gitary revú a kvília vo vyhrávkach. Musím povedať, že napriek členitosti tejto veci ma prvý song zaujal o dosť viac. „Vězni“ je taká typická vec Evidence Smrti, kým „Hlad“ je silná, mrazenie vyvolávajúca záležitosť, ktorá vždy poteší.
Kapelka Brunner Todesmarsch zo strany druhej bola príjemné prekvápko. Ich guľometná dávka rýchleho, drsného hardcoru je čosi, čo ja rád. Úvodná „Mentální krach“ ešte začne v trochu pomalšom tempe, no potom sa chlapi rozbesnia a sú nezastaviteľní. Ďalšie dva songy potom prekvília okolo a s hrmením zmiznú. Až štvrtý „Na vrchol a výš“ má mierne pomalší úvod s thrashcorovým odérom, no vzápätí sa zlomí do besnoty podobného razenia ako zbytok tvorby. Ani neviem ako a je tu „Poslední vál“ a nezostáva mi iné, len pustiť si túto šesticu songov znovu, bo toto rozhodne nikdy nemôže stačiť. Je to taká typická brnenská záležitosť, bo z toho cítim staré veci See You In Hell a Festa Desperado, len to neni až tak členité, skôr priamočiarejšie a údernejšie, no najmä mierne zbesilejšie. Veď songy majú okolo minúty.
Parádne splitko – presne tento druh ja rád. Skromný a nenápadný obal ukrýva bohatú dávku skvelej muziky.

-Majto C.-


PUNKOVÝ PRAPOR 2: RESTART – Román pro pankáče, Petr B. Výškovický (Papagájův Hlasatel Records 2016)

V rukách držím (resp. na polici už odpočíva dočítané) voľné pokračovanie románu Punkový prapor. Skočil som po ňom jak upír po krku švárnej devy. No pravdupovediac, mám z neho zmiešané pocity. Na rozdiel od predchodcu, ktorý bol plný vtipných momentov, Restart je skôr „temnejší“ a nie je to len treťou dejovou rovinou (v minulosti sa prelínali dve – neviem, ktorá bola zábavnejšia), ale asi aj dobou /-ami, ktorú /-é opisuje. Jedna sa týka doby socialistickej normalizácie a života v „subkultúrach“ tej doby a v dvoch je naznačený súčasný život z dvoch strán „barikády“. Teda, neviem, či je to len môj dojem, no chýba mi bezprostrednosť a ľahkosť prvej knihy. Miesto nich tu skôr cítim desivú ťažobu tejto uponáhľanej doby. Autor akoby cítil potrebu naplniť očakávania čitateľa a to mu spútavalo ruky. Možno sa snažil zbytočne, bo čaro jednotky spočívalo v tom skoku do neznáma, v tej spontánnosti, v prirodzenej neohrabanosti a nedokonalosti postáv. Aby si niekto nemyslel, že táto kniha je nejaký nedotiahnutý nepodarok. Práve naopak. Štylisticky je opäť na úrovni a nájde sa tu aj množstvo veselších momentov, dokonca celá tretia rovina to obohacuje na pohľad človeka z diametrálne odlišného prostredia – toto bolo pre mňa osviežujúcim prvkom, len mi príde napísaná tak akosi „zošnurovane“, usporiadano, akoby podľa nejakých presných pravidiel. Sú v nej dobré popisy, historky a vcelku aj zápletky, len od momentu, keď sa v deji objavila postava „Deux et machina“, celé to u mňa spadlo do sféry béčkových thrillerov, kde od istého momentu dopredu tušíte, čo sa stane. Škoda, bo dovtedy sa mi to čítalo vcelku fajn (hoci s istými výhradami, no stále to bolo skvelé čítanie). Možno som len zbytočne rozmaznaný, no u mňa by stačil prvý román, bez pokračovania by som sa kľudne zaobišiel. Ale to je len môj osobný pohľad na vec a moje dojmy z čítania. Každý ďalší človek sa na všetko môže pozerať inak a tento román si dokonalo užiť. Hľadajte v ňom svoje. Ja som si to, napriek všetkému spomenutému našiel.

-Majto C.-



nedeľa 18. septembra 2016

eS eS eM "ByloNebyloRybaNaruby" CD 2016 (Ponte records)

Huh. Nechápal som ten provokatívny názov projektu,alebo už dokonca samotný obal, ale naštastie titul "Nazi Punks Fuck off" mi to v podstate vysvetlilo.. jedná s ao noisarinu alá Napalmed. Saxafon, efekty a v neposlednom rade, nikdy nekončiaci hluk. Nie je to agresívne a dokonca som sa pristihol, že to počúvam ako podmaz ku každodennej činnosti! Je to nahraté dokonca zo živej performácie z klubu Rybanaruby. Každopádne až máš rád harsh noise a berieš tie správne drogy, tak neváhaj! Ešte desať bodov za obal!

-Lepra-

sobota 17. septembra 2016

WOUNDEAD KNEE / CONQUESTIO split 7“EP 2013 (kooperácia)

Jedno zo zabudnutých splitiek, ktoré som jeden čas točil dokola, no potom som ho omylom založil, aby som ho konečne našiel na mieste, kde som nepredpokladal, že by mohlo byť. Čo je tak zvláštne na tomto v kartónovom sieťotlačovom obale ukrytom vinyle? No predsa muzika.
Stranu s indiánskym náčelníkom obsadila, aj príznačne na jednu časť neslávnej epochy dejín odkazujúca svojím názvom, kapelka z Práglu Woundead Knee. Kvintet svoju trojicu songov začne bez vytáčok a úvodná sypačka „Člověk nečlověk“ dáva na známosť, že táto partička je pekne nasraná a nekompromisná vo svojom prejave. Nad kvíliacimi, riffujúcimi gitarami a rýchlo klepotajúcimi bicími dominuje naliehavý ženský štekot, v refrénoch podporený výkrikmi mužských hrdiel. Najviac sa mi ale pozdáva song druhý „Voják“, ktorý je spestrený sekmi a spomalením, ale aj výraznejšou gitarovou vyhrávkou, pričom si stále zachováva agresivitu a nekompromisnosť. Posledná vec „Svoboda“ je opäť nasranosť par excellence, kde sa striedajú rýchle časti s ešte rýchlejšími. Škoda, že netuším o čom asi spievajú, bo som nikde nenašiel čitateľnejšiu formu textov, no ich časť bookletu ich pre môj slabnúci zrak obsahuje len v nečitateľnej drobnej forme a sluchom som ulovil len nejaké útržky. Iba záverečný text som objavil na bandzone kapely a je o väznenom indiánskom aktivistovi Leonardovi Peltierovi. Vcelku zaujímavá (a v tomto žánri u nás nie veľmi obvyklá) téma. Každopádne vzorka pražských znie dobre. Možno trošku zrozumiteľnejšia artikulácia by pomohla zlepšiť možnosti zaujať odkazom aj pre nás slepnúcich jedincov, no celkový dojem je dobrý.
Kolegovia na druhej strane tiež ponúkajú trojpoložkový materiál, ktorý sa pohybuje v mierne melodickejších vodách a voľnejších tempách. „Přírody pláč“ je klasický hardcore-punk s agresívnym dvojhlasom a parádnymi melodickými vyhrávkami, hoci ju otvára thrashový riff jak sviňa. Celkovo je to ale drsná záležitosť. V chytľavosti melodických vyhrávok a parádnych drsných riffoch nezaostáva ani nasledujúca „Boj“. Trochu v tom cítim vplyv Kritickej Situace (myslím súhru gitár, bo zvukovo je to mierne drsnejšie, o speve nehovoriac), no je to značne hrubozrnnejšie. Možno preto viac vynikne melodická vyhrávka v závere. „Faktor skázy“ po pomalšom rozbehu nabehne do tempa, no potom sa zas spomalí a atmosféra zhustne. V záverečnom zrýchlení gitarák odpáli rezké sóličko a koniec. Obe bandy ponúkli vkusnú ochutnávku svojej tvorby, je na každom, či začne snoriť po ďalších. Ja veruže hej...

-Majto C.-


streda 14. septembra 2016

FEEL A CURSE Shadows In Mind CD 31.1.2016 Vlastný Náklad

Kapelka z Liptovského Mikuláša- FEEL A CURSE je od roku 2013 nový zjav na Slovenskej Death Metalovej scéne- čo však rozhodne neplatí pre jej členov ktorý si odkrútili svoje v takých kapelách ako DESECRATED DREAMS,SUBURBAN TERORRIST,EMBALMED čo už sú dnes celkom pojmy a to sa samozrejme podpisuje aj na ich debute!
Ako otvárak vás nakopne rýchli parný vlak „Misguided World“ a podobne uháňajú aj „Memories Stay“ a „Collateral“ .Titulná „Shadows In Mind“ je temnejšie podaná záležitosť a od začiatku ma tu chytila nenormálne rezonujúca basa a krkolomné sóla, ktoré pôsobia ako pád do temnoty...V následjúcej „Of War And Men“ sa vám preženie útočiaci tank- zbesilosť čo postupne zmierňuje svoje tempo a pripravuje na „Lies“ začínajúca malou vyhrávkou na gitárke... „Twisted Fate“ húpavá vec ktorá- a kludne ma ukameňujte- akoby vypadla z dielne GOREFEST!!! Prisambohu vymakaná záležitosť a moja asi Topka !!! „Shattered Nights“ vycibrená Thrashovačka prešpikovaná Heavy soličkom- toto Heavy zovzrenie vlastne je po celej nahrávke, a sedí to tam krásne, aj preto majú jednotlivé pesničky a celý album veľký potenciál! „The Demon Inside“ predposledná rýchla hopkačka po ktorej nasleduje veľkolepé zavŕšenie diela- melancholická „Flying Stones“ stále ma dostáva ústredná melódia- akoby zo sountracku z Batmana- to bez urážky! Temná melódia avšak pri opakovaní máte pocit že po zlých dňoch zase vychádza slnko a lepšie vyhliadky na budúci život!
Toľko v stručnosti z obsahu albumu- ak máte radi Death Metal so silnými melódiami a venujete mu svojich 38 minút života tak sa doňho zamilujete a budete po tomto albume siahať stále- v zlých aj dobrých chvíľkach.
Samotná kapitola je zvuk- CD bolo nahrávané a mixnuté v štúdiu Martina Barlu- mastrovaný v Dánskom HANSEN STUDIOS a zrejme táto kombinácia sa podpísala na jedinečnej zvukovej stope, a ak by som nevedel že chalani sú zo Slovenska asi by som strieľal niekam na sever...
po Grafickej stránke sa podpísal Matej Slovák.
Album je venovaný pamiatke Tomašovi Gondovi (1984- 2015)
Aby som to zhrnul, ak si nepotrpíte na čisté brutality zvratky a iné športy neváhajte a zožeňte si tento skvost, kto pozná kvalitku určite ho ocení, tu sa lámu mantinely a vekove hranice, tak ako môže osloviť poslucháčov dajme tomu Heavy Metalu dokáže uspokojiť hocijakého patológa, starca alebo žiaka na základnej škole ktorý sa rozhodol že dá šancu niečomu novému a pôjde inou cestou ako ostatny...


-Parasitic Worm Adam-

sobota 10. septembra 2016

EMBALMER „Emanations From The Crypt“ 12"LP 2016( Hells Headbangers Records)

Rok 1995,do prehrávača vkladám niekoľko krát prehrávanú Tdkáčku, na priloženom lístku stoji, vlastne už ani neviem čo tam bolo písane, podstatne bolo to, čo slúžilo ako dohrávka a EMBALMER! Postupom času človek zisti že to bolo EP „There Was Blood Everyvhere“... ale ako býva u takýchto vecí zvykom, informácie o tejto kapele boli skúpe na slovo, až do obdobia niekedy v rokoch 2006- 2007. Tu pri listovaní akéhosi katalógu ktorý ponúkal napalované CD po stovke... čítam EMBALMER- 13 Faces of Death!!! To sa človeku hneď vyjavili krásne spomienky na časy minule! Samozrejme, neváham ani chvílu a a značím „dobrodejovy“ tento titul- však aj dobre robím, odvtedy prešlo takmer desať rokov a po kapele sa zas zlahla akosi zem. Napalene CD už dávno vzal čert a túto éru som nechal ďaleko za sebou- až keď na sklonku roka kdesy zazrem info: EMBALMER-New Album Comming Soon!!! To viete že to človekom pohne!
A tak sa stalo v Apríly 2016 vychádza officialne druhý radový album „Emanations Of The Crypt“!
Takže čo vlastne tento album ponúka? V prvom rade človeka opanta parádny cover art Chrisa Moyena. Oldschool klasika , ktorá zvlášť na matnom Gatefold prevedení LP pôsobý dokonalo!
Púšťam teda ihlu na drážky- človek zvyknutý na intrá a podobne čačky dostane od týchto amíkov hneď z fleku poriadnu pecku do xichtu na nos- otvárak Dead Female Stalker je proste najrýchlejšia vec na albume a už od prvého akordu viete že to budú isto prijemné momenty! Mierny oddych si môžete dopriať na titulnej „Emanations From The Crypt“ ktorú zdobí ťahavé intro- tu chlapci ukazujú svoj talent pre hravosť a po chvíľke nemilosrdnej masáži sa vracia melódia do upokojujúcej polohy...no upokojujúcej, skôr cítite ako vám ubiehajú posledne sekundy vášho mizerného života...
Celkovo album je preštrikovane rýchlimy a pomalými pasážami a to dodáva na pestrosti, skladby nie su príliš dlhé a presne vedia kde majú skončil aby nenudili. Samotná kapitola je zvuk, nie je to žiadna krýštáľová studnička- tu EMBALMER ostali verný Undergroundu a zvuk pôsobí špinavo, a neupravene čo dodáva na atmosfére kladné body, miestamy počuť v skladbách až Black Metalové riffy priamo z nórska za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani IMMORTAL vo svojom rannom období, ale tieto vložky su vážne len okrajove, a celkovo temný album vám po niekoľko násobnom prehratí vždy ukáže niečo nové a zistíte že je vlastne veľmi pestrý!
Album sa stráca v Outre „The Graveyard Fog...“ a nuti ma pustiť si album odznovu a veriť že EMBALMER sa zase raz objavia s novým album prave vtedy keď na to nebudete čakať....


-Parasitic Worm Adam-


pondelok 29. augusta 2016

PARTIYA / VICTIMS OF CLASSWAR „Stably Fucking Bad / Victims Of Classwar“ split-LP 2013 (No Bread!, Destroy Sound Records, 83 Records)

Pôvodne som si toto splitko kupoval kvôli nemeckej úderke Victims Of Classwar, no situácia sa zmenila po tom, čo som placku prvýkrát položil na tanier gramca. Samozrejme, že obrázok na obale ma odradil, tak som najskôr dokola točil nemeckú stranu bez toho, aby som vyskúšal aj kolegov, bo mali fajn kresbu. Asi to aj bolo dobre.
Nemci svoju stranu odpália thrashovou gitarou, ktorá ma mierne nepríjemný výškový zvuk a je na môj vkus moc zrnitá a nekonkrétna, tak zbytočne zanikajú niektoré party. Pripomína mi to demáče našich thrash kapiel zo začiatku 90s. Zato basa znie pekne a mohutne, bubloce si pod tým bzučaním. Bicie sa mi zdajú trošku utopené, akurát rytmičák v klepaniciach trošku vystupuje. Hudobne je to niekde na pomedzí starého death a thrash metalu s príchuťou blacku a štipkou crustu. Texty sa hemžia zbraňami a otrokmi a vlkmi. Ako, ich produkcia má čosi do seba, len si dokážem predstaviť, že viac by ma brala s trochu lepším zvukom gitary, bo na tento si musím dlho zvykať, kým ma prestane vyrušovať pri počúvaní. Zato, keď som sa raz konečne odhodlal pustiť aj stranu bielorusov, padla mi sánka od prvého momentu a dodnes je to rovnaké. Mohutná gitarová hradba a dunenie bicích a basy a brutálne hrubý rev a škrekot. Nehorázne dobrý a nápaditý mix crustu, grindu a punku, ktorým nemožno nič pokaziť. Krátke, drsné songy, plné zmien rýchlostí aj intenzity. Úplne parádne spracované veci s množstvom osviežení. Nedokážem ich priradiť ku konkrétnym názvom songov, bo v booklete nie sú nikde zverejnené tracklisty, ale napr. melodický spev v záverečnom songu sa pekne dopĺňa s agresívnym škrekotom v rýchlych slohách. Podobných vylomenín, ktoré robia tento matroš príťažlivejším, je tu viac. Asi aj preto dnes na jedno vypočutie nemeckej strany pripadne 8-10 tej prvej. Bielorusi mi skrátka sadli na prvý pokus. Podobne som to kedysi mal, keď sa ku mne dostala nahrávka vtedy pre mňa neznámej party Hibakusha. Pre milovníkov chytľavých klepaníc je toto povinné. Možno niekomu zalezú pod kožu aj ich parťáci z B-strany. Veď neni každý rozmaznaný jak ja...

-Majto C.-

sobota 20. augusta 2016

DOOM " Corrupt Fucking System" LP 2013 (Black Cloud rec.)

Trocha staršia nahrávka, ale je to ich posledná nahrávka a táto legenda nie je známa tým, že by chrlila jednu nahrávku za druhou. takže si vážime každého vrznutia, čo vydajú. Opisovať ako je to legendárna kapela, nemá asi význam, lebo aj ten najvúčší ignorant sa už s týmto menom stretol a aj ten najhluchší fanúšik tvrdej muziky, určite raz počul aspoň coverku skladby "Police  Bastards". Výmena speváka po smrti Wayna, dopadla na výbornú a pred dvoma troma rokmi na Obscene zahrali kurva dobrý set. Album "CFS" je presne to, čo od nich chcete počuť. Nasratý crust/punk, metalové ladenie,hrubý urevaný vokál, chytľavé refrény. Oni to robia už od roku 1987 a funguje to dodnes. Stále verný svojim anarcho ideám , stále verný undergroundu. Len idiot by ich nemiloval. Ostatné kapely tohoto rangu a veku , už sa premenili dávno na kombajn na peniaze na kokain.Oni si vydávajú veci sami, za ľudové ceny.
Album obsahuje 14 skladieb, ktorým kraľuje hitovka "Eat Shit and Buy". Parádny album, ktorý sa mi točí na gramci už pár dní dookola. Nemám im čo vytknúť,je to legenda,ktorá to proste vie. Dúfam, že nebudeme musieť čakať na nový album dalších 12 rokov!

-Lepra-
WEB
BANDCAMP

streda 17. augusta 2016

WARSAW HARDCORE PUNK ATTACK Vol. 1 „v/a“ LP 2011 (No Pasaran Records)

Nemám moc rád výberovky, kde sa objavujú veci, ktoré kapely povydávali na kadečom predtým, to priznávam. No aj tak občas neodolám a nejakú výberovku s vecami, ktorých pôvodné vydanie neriešim, si domov donesiem. Ako aj túto varšavskú placku. V tomto prípade to bude asi aj tým, že je to poľská záležitosť a tam veľmi často vedľa nešľapnete. Komplet ešte obsahuje ten istý materiál v cd podobe a booklet, kde má každá banda svoju stranu.
Celá prehliadka je otvorená songom „Warsaw miasto punków“ kapely WARSAW DOLLS v duchu punku 77. Povedal bych, že čosi nekomplikované s chytľavým refrénom, ako napr. u nás kapela dnešného nazi-guru „Juráška“. V podobnom duchu pokračujú DUMBS, ktorí sa otvorene hlásia k odkazu Ramones, čoho je ich song (okrem loga v booklete) „Bad weather“ jasným dôkazom. Na to, že ani originál ma nikdy extra nezaujímal, táto kopírka ma extra neuráža. Agresívnejšiu formu predvedú GARAGE 11 – rýchly, drsný, špinavý, nasratý song „Jeśli...“ s melodickou vyhrávkou. Pre mňa, napriek garážovému vyzneniu, jedna z tých lepších vecí. „Pierwsi w niebie“ NER-W je svižnejší punk-song s melodickým spevom a vcelku výraznou basou. V songu „Hell“ A BIRTHDAY PARTY sa vráti garážový zvuk a melancholickejší spev, ktorý mi pripomína Misfits s Danzigom za mikrofónom- taký garážový rock, ale vcelku fajn. „W mojej glowie“ ma LD 50 prekvapili skoro až metalovým vyznením gitary v kombinácii so slákmi. Pekne v strednom tempe plynúci song, z ktorého tie slákové medzihry robia čosi výrazné. MIRAŹ začínajú svoj song „Wiezienny“ výraznou basou. Dámy ponúkajú vcelku chytľavý, príjemný punk. CRIMINAL TANGO nás zas odvlečú do ska-punkovej tanečnej sály, kde kmitajú ruky-nohy v rytme svižného vyklepávania bicáka a žblnkotu čistej gitary za doprovodu basy a dusítkom ozdobenej trumpety. Niečo ako počiatky Polemic, abo trochu mi to pripomína ešte ich krajanov Komety, to sú „Warszawcy bikiniarze“. MAYPOLE majú v silnej úcte Bad Religion. Ich rýchly, melodický punk „Why duck?“ je toho najlepším dôkazom. Napriek tomu to znie fajn a pre fandov amíkov je to dobrý výber kapely z blízkeho okolia.
Druhú stranu vo voľnejšom tempe otvoria FIRENZE – kapela tvorená spojením členov LD 50 a Nowy Swiat. „Wolniej“ je pomalý, melancholickejší song, no pre mňa, žiaľ, aj príliš rozťahaný a tým menej príťažlivý, hoci spočiatku sa mi vždy zdá fajn. To „Geba“ od P.D.S. je iné kafe – stredne rýchly song s nadrzlým spevom a jednoduchým sólom. Dobre ide do ucha, hoci poznám aj oveľa lepšie songy v punk-oblasti. MILICJA mi trochu pripomínajú staršie bandy ako Armia či Schizma (hudobne) abo Homomilitia (spevmi), asi aj preto je ich song „Pociski zamiast slów“ jedným z tých lepších tohto výberu. Tento starý, priamočiary hardcore-punk s mužským a ženským spevom ja skrátka môžem. DRIP OF LIES sa rozbiehajú pomalšou, hutnou pasážou, aby sa po chvíli rozbehli a drvili nás svojím metalickým crustom. Vďaka tomu úvodu, ale aj spomalením v strede, mi to pripomína Francúzov Geranium, čiže si to veľmi rád vždy vypočujem. Potom príde svižné hardcore-punkové besnenie čiastočne ženskej úderky THE FIGHT, ktorú sme pred časom mohli naživo zhliadnuť v Seredi.Ich „Collective“ je tiež jedným z vrcholov tohto výberu (samozrejme, je to relatívne a vždy to záleží od osobného vkusu). „Hopeless youth“ od HARD TO BREATHE je melodický hardcore s agresívnejším spevom, ktorý ide dobre do ucha. NOTHING BETWEEN US je čistý hardcore-metalový buldozér. Pomalý, hutný rozbeh s nasratým vokálom a mohutnými zbormi v duchu Madball či Merauder, ktorý po rýchlej slohe vystriedajú moderné sekačky jak od Deez Nuts. „Take it back“ DEATH ROW je dôkazom, že Agnostic Front zasiahli ľudí po celom svete. Krátko, rýchlo a nasrano. VIOLENT ACTION podobne ako predošlá banda tiež ponúkajú kratučký, agresívny hardcore song, ktorý skončí skôr ako stihne zanechať dojem. Druhou kapelou, ktorej meno mi čosi hovorilo, je GANGSTERSKI CHWYT, ktorí výber uzatvárajú songom „W szponach zludzenia“. Pomalší úvod a záver a medzitým nasratý hardcore-punk s chrapľavým spevom.
V podstate je výber vcelku fajn rozdelený – stranu A zaplnili bandy raziace rockovejšie a melodickejšie subžánre, kým druhú zväčša opanovali tia drsnejšie záležitosti. Ako celok to potom znie dosť fajnovo, no zniesol by som, keby každá banda mala aspoň 2 songy, ale to je moja tradičná výhrada, čiže... Ak sa zaujímate o poľskú scénu, toto je vcelku vhodný spôsob ako spoznať nové kapely z tejto krajiny...

-Majto C.-



HANOI „Látoképek“ LP 2015 (kooperácia)

Maďarská scéna bola pre mňa dlho veľkou neznámou – veď okrem vecí ako Trottel či Másfél som dlhé roky nepoznal nič iné. Veci sa zmenili, keď sa na scéne objavila tak ojedinelá vec akou je Ffud fest, ale aj akcie chlapcov z Ice Nine Crew, ktorí sem dotiahli zopár maďarských kapiel. Jednou z nich sú aj mladíci Hanoi, ktorých debut je tu dnes na pretrase. V kartónovom obale zdobenom sieťotlačou sa ukrýva 11 songový materiál, ktorý nakopáva rite.
Zvuk nahrávky je extrémne vydarený, necháva vyniknúť hre jednotlivých nástrojov, pričom je vyvážený a nič netrčí nad zbytkom. Skrátka všetko hrá pre celok. Asi aj preto materiál ide dobre do ucha a nikdy ho po prvom vypočutí nedokážem len tak odložiť. Ak by som mal materiál priblížit po stránke hudobnej, v akých vodách sa asi chlapci pohybujú, bez mihnutia oka je to hardcore-punk s presahmi k emotívnejšiemu a melodickejšiemu prevedeniu, no stále dostatočne nekompromisný a agresívny. Konkrétne v tom počujem vplyv kapiel jako Have Heart a Ruiner (najmä melodické pasáže), no osobne mi to pripomíná aj staršie obdobie českej Balaclavy či našincov The Citadel.
Hneď nástup „Átoksúly“ je úplne strhujúci. Rýchly rozbeh, ktorý sa vyvinie do strednotempej melodickej pasáže, pričom spevák stále škrekoce odušu a skladba nestráca na intenzite. V podobnom duchu sa nesie aj zbytok tvorby, no všade sa nájde dostatok spestrujúcich momentov a pasáží plných melódií (vybrnkávanie v „Január“, parádna emohardcorová gitara v „Keresztre szegezve“, „Lépést tarts!“, v ktorej je aj jediný melodické spev na albume, basové outro v „Szakasztörés“ a množstvo iných), alebo aj celé songy ako pomalý emotívny „Szélcsend“, inštrumentálny „849211“, parádne vystavaný a členitý, záverečný „Szakasztörés“, či druhú stranu otvárajúci „A legmagasabb erdö“, ktorý začne nehoráznym náklepom a pretaví sa do pomalej pasáže, ktorou skončí. Aj napriek nie príliš prehnanej stopáži jednotlivých skladeb, sa chlapci nebáli pohrať s aranžami a tak je tu možné počuť množstvo zmien a zvratov, ktoré robia ich hudbu bohatšou a nápaditejšou, pričom stále nadupanou a energickou. Nemôžem sa toho dopočúvať.

-Majto C.-



utorok 16. augusta 2016

FFUD FEST 7, 12.-14. august 2016, Sereď- Kemping


Ďalší ročník najväčšieho D.I.Y. punk sviatku za nami. Že som si ho užil (na rozdiel od toho minuloročného) absolútne najviac ako sa dalo je viac ako isté.
Ceste tam síce ešte predchádzali drobné „stresíky“ spojené u mňa tradične s technickým stavom presúvadla, no nakoniec sme vyrazili len s polhodinovým meškaním a na miesto určenia sme sa presunuli hladko a bez závad. Po tradičných uvítacích rituáloch a optickým prebádaním stavu areálu a lokalizácie stánkov nositeľov pokušení (rozumej distier), som sa už pohodlne mohol dostaviť pod pódium, aby som si vychutnal hudobnú produkciu.

Úlohy otvoriť festival sa zhostila štvorica mladíkov z Martina pod názvom ANUS. A že to urobili viac ako dobre. Natlakovali do nás surový, priamočiary, hardcorom napáchnutý punk, ktorý ma ohromne bavil. Samozrejmosťou bol skvelý zvuk – na to sme si u Libora už zvykli, že zvuk je skvelý hneď od prvej kapely. Potom som čas trávil popíjaním kafíčka od Radikála a prehrabávaním vinylov u týpkov z Čiech, ktorí krom muziky ponúkali aj jedlo (vraj varili aj onehdy na Pallasite, no až tam moja pamäť na tváre nesiaha).
Každopádne som tak zmeškal set BLACK PASSENGER, no ako náplasť som si odniesol zopár kúskov na doplnenie zbierky sedmičiek.
Z podobných dôvodov som potom ešte prepásol set dua ERIKA JE MOJA (pri občasnom sústredení sa na zvuk valiaci sa z pódia to znelo zaujímavo) ako aj maďarských divochov WHO SOWS VIOLENCE REAPS STORM, ktorých som síce už videl dvakrát, no bolo to už dosť dávno, tak som bol zvedavý, ako sa ich zaujímavá tvorba posunula. Čo už...
ONE BURNING MATCH

Set Francúzov ONE BURNING MATCH už som si potom nenechal ujsť. Už pri ich prvom koncerte mi pekne naježilo chlpy na krku z toho, ako ich svižný hardcore skvelo znie. No to, čo predviedli v piatok večer, hravo prekonali a mňa naplnil pocit spokojnosti. Tento žáner skrátka Francúzi vedia zahrať preparádne. A hoci mám rád veľa subžánrov punku, keď spustia frantíci, vždy ma dostanú. Ich podanie tohto žánru v sebe má akúsi chytľavosť.
Ako mi úderka z Francúzska upravila náladu, tak mi radosť z hudby ešte prehĺbila svojím setom ADACTA. To bola paráda – tá výmena energie medzi pódiom a ľuďmi pod ním (a nemyslím tým Gargamelom rozdané lahvinky s chlastom) bola až povznášajúca. Všimol som si, že nielen ja tam s nimi hulákam celé texty songov ako „Z mostov stúpa dym“, „Zuby závisti“, „Vlčia krv“, „Katastrofy“, „Úzkosť“, „Zlosť“ či „Rozlúčka“ zo skvelého minuloročného albumu „Tma“. Tento počin nahlodal slovenskú punk-verejnosť mierou vrchovatou. Vážne parádny set, v ktorom samozrejme zazneli aj nejaké tie staršie veci. A skvelo sa bavili ľudia i kapela.
Skoro domáca ALEA IACTA EST potom nepodľahla panike a udržala kvalitatívnu laťku, nastavenú predošlými bandami, veľmi vysoko. Chlapci predviedli suverénny výkon, kde všetko bolo presne na svojom mieste a šlapalo to jak parádne zoštelovaná grindová mašina. K tomu masakrálny zvuk gitár, no paráda. Zvykol som si u nich na vysoký štandard, no aj tak sa mi znovu postarali o príjemné prekvapenie a skvelý pocit z ich tvorby.
AD ACTA
Potom pódium obsadili slovinskí kolotočári PSIHOZA a v plyšových kostýmoch do nás narvali šialený mix grindu s melodickým punkom, balkánskym folklórom, funky, jazzom, italodiscom a kadečím. Miestami mi to pripomenulo aj dávnych miláčkov Lues De Funes. Pri ich sete veru o prekvapenia nebola núdza, najmä keď ako cover zaznela vec „Nikdy nezober drogu“ dávnej detskej hviezdičky M. Paštékovej. Po tom, čo som počul na albume, ma teda vôbec nesklamali, ba práve naopak. Ich vystúpenie bolo živelné, hravé, nenudiace a plné šialenstva.
RAVING ED z Jihlavy nastúpili na pódium a svojou podobou extrémneho hardcoru sa mi postarali o skvelý zážitok. Celú ich tvorbu hnal vpred bubeník známy z radov Průmyslovej Smrti, no ani zbytok šialencov v ničom za ním nezaostával. Táto kapelka bola pre mňa jedným z veľmi príjemných prekvapení.
V nastolenom trende veľmi príjemných prekvapení potom pokračovala ostravskú úderka KULMA s dámou za mikrofónom, v ktorej radách bolo aj rytmické duo Sheeva Yogy Viki a Skulda (ten s gitarou v rukách). Predviedli parádny mix crustu a rýchleho hardcoru, čo potešil každého fandu milujúceho zbesilé záležitosti. Veľmi dobrý záver piatkovej produkcie. Po ich nekompromisne rýchlom sete s prídavkami sme sa pomaly odobrali do pelechov (ja tradične v polohe skrčenca v aute) a plný dojmov som sa pokúsil zaspať.

V sobotu sme s partičkou dodržali ďalšie zažité rituály a po skompletovaní našej skupinky strávili čas v meste na obede. Zmeškali sme síce Chilli-contest, no na hudobnú produkciu už sme boli prítomní (na rozdiel od minulých rokov).
Tú sobotnú otvorili mladíci SHALLOV s ich emotívnym hardcorom, ktorý mi tak lahodil už na nahrávke „No place for two“. Znelo to síce fajnovo, no ich produkcii, skôr ako veľké pódium cez obed, pristane malý klub večer. Inak nemám výhrad, bo po hudobnej stránke to bolo parádne.
Trenčiansko-žilinský projekt MENTAL TENSION som doteraz nepočul – nechával som si to na živý prejav. Medzi ľuďmi pobehoval a reval alkoholom zvalcovaný Holup s mikrofónom, ktorého z pódia podporovali Miňo (gitara Boiling Point) a Zelo na base, spolu s Kajom (bicie Downstream), ktorý bol akýsi nesvoj a sem-tam mierne zaplával. Možno pivečko navyše by vrátilo istotu. Inak do nás hustili rýchly old schol hardcore v najsurovšej podobe. Komu lahodia prvé nahrávky D.R.I., Agnostic Front či Minor Threat, ten isto nebol sklamaný. Prvotné dojmy mierne zmätené, no prevažovali skôr pozitívne.
UNATTENDED FUNERAL
Po nich na pódium vyšiel zbytok B.P. v projekte UNATTENDED FUNERAL a nadelili nám svoj osobitý mix sludge bahna s fastcore a powerviolence sekačkami. Parádny, mohutný a ostrý zvuk Danovej gitary skvele dopĺňal Fokulár za bicími, k tomu permanentne v pohybe a vo vzduchu vrieskajúci Jakub... Opäť raz ma ich produkcia bavila.
Žilinčanov na pódiu vystriedali ostraváci SMÍCH HYEN (tentokrát sedel Skulda za bicími) a v päťčlennom zložení (z toho dve slečny) do nás začali tlakovať mix crustu a drsného, mierne metalického hardcoru. Možno to bolo spôsobené prítomnosťou slečny za mikrofónom, možno niečím iným, no mne to silno pripomínalo Gattacu, akurát to bolo priamočiarejšie. Gattaca mi príde viac emotívnejšia a členitejšia. A vzhľadom k tomu, že spomenutú bandu mám rád, pozdával sa mi aj set ostravákov (-čiek).
Set Hyen uplynul ako voda vo Váhu a na pódiu stáli ďalší (mnohými očakávaní) predstavitelia z našej metropoly - LUTRA. Nevidel som ich naživo už nejaký ten čas, tak som sa tešil, ako ma svojím crustovitým hardcorom vymažú. I stalo sa. Prvých niekoľko songov z pódia striekali mohutné riffovačky, ozdobené jemnými melodickými vyhrávkami a tromi spevmi za burácania Harleyho bubnovania. No len dokým Anton neurval E-čko na base. No chopil sa mikrofónu a vyčíňal na pódiu, kým gitaráci skúšali vyplniť prázdne miesta po jeho nástroji ako sa len dalo (aspoň v songoch, čo som poznal hrali mierne iné linky). Songy síce zneli aj naďalej dobre, no stratili mohutnosť. Škoda, bo do toho momentu to bol pre mňa jeden z vrcholných setov tohto ročníka.
Sety dvoch chorvátskych bánd EKE BUBA a THE CELETOIDS som potom strávil kadečím, len nie počúvaním ich produkcie, no prví z nich hrali tuším nejaký jednoduchý punk´n´roll. Toľko som pobadal popri debatách pri distrách.
Pod pódium ma opäť prilákali až tóny „fínov z nemecka“ MIDNIGHT CRISIS, ktorých som pár rokov dozadu zažil v Boogičku a patrili k tomu lepšiemu, čo som tam videl. Ich zemitý, priamočiary finopal fungoval rovnako dobre aj tu. Chlapi valili jednu rýchlu šupu za druhou, nenechali sa odradiť ani otravným opitým kamošom, ktorý po nich hádzal, čo chytil. Ani neviem ako a ich nabušený set skončil. Punks not dead, kua. Riadny výplach.
RATS GET FAT
S večerným šerom sa na pódium priplietli Žilinčania RATS GET FAT, ktorí už tu odohrali nejeden skvelý koncert. A s ničím sa extra nesrali ani teraz narvali do nás staršie veci spolu s novinkami z aktuálnej nahrávky „Hnev“, ktorú im Pipo aj pokrstil. Set uzavrel Lajkym odspievaný cover z produkcie Dášových Kľemones. Zas som si po čase rád pozrel naživo týchto sympaťákov. Ich metalom líznutý modernejší hardcore je lahôdková záležitosť.
Talianov THE MILD som nevidel – ani neviem prečo. Zato austrálski blázni CLOWNS ma k pódiu nalákali veľmi rýchlo. Ich crossover mal všetko, čo ma baví – štipka thrash-gitár, biohazarďácke húpačky, grindové klepanice, rôzne melodické a elektronické vsuvky (hlavne tými mi dosť pripomínali metalových krajanov Alchemist), množstvo dravých hardcorových častí, k tomu skvelá a živelná show, najmä zo strany speváka, ktorý vyčíňal jak zver, pritom stále podával suverénne hlasové výkony... Skvelé vystúpenie, ktoré si vychutnali všetci prítomní.
CONTWIG
Úvod setu Francúzov CONTWIG som zmeškal, bo som robil taxi-službu. Keď som sa vrátil, na pódiu už prebiehalo cvičenie v plnom prúde – celá kapela mávala rukami-nohami na všetky strany, skákali, pobehovali, knísali sa, pričom stále vyludzovali z nástrojov muziku. A hoci ich hardcore znel pomäteno ako pomäteno pôsobil aj ich živelný pohyb, konečný dojem vo mne bol viac ako dobrý. Ja to skrátka tým chlapom žerem a nebol som sám...
Posledný set tohto ročníka pre mňa odohrali jihlaváci PRŮMYSLOVÁ SMRT. Aj ich produkcia na Jihlava attacku mi pekne pohladila zmysly, tak som sa na nich tešil. Nesklamali. Ich násilný, extrémny hardcore mi reže stále viac. Parádne po všetkých stránkach. Až ma mrzí, že my tu nemáme bandy podobného razenia.

Keď skončili jihlavskí produkciu, nastal čas odchodu. Oželel som sety Ukrajincov ZRADA i Balkáncov KOROMAČ. Snáď budem mať možnosť niekedy si ich ešte pozrieť. A že návrat domov prebehol ukážkovo netreba asi dodávať.
Plný dojmov a vďaky za tento skvelý víkend som v nedeľu rozjímal a relaxoval. Tento ročník bol po všetkých stránkach vynikajúci. Skvelý výber kapiel (naozaj sa dá hrať aj bez nejakých „hviezd“), parádny zvuk, bohatý výber z ponuky výborného jedla, množstvo distier a hlavne: nádherná, priateľská atmosféra, ktorú toto všetko dokopy spolu s návštevníkmi vytvorilo. Organizačnému tímu, kapelám, kuchárom, distrárom, ekológom i ľuďom jedno veľké: Ďakujem!
Vidíme sa o necelý rok...

-Majto C.-
Fotky: Déé X Géé