DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok, 28. marca 2016

CRUENT, KHADAVER, RAMCHAT Košice, Collosseum, 12.3.2016

Potom, čo CRUENT úspešne zvládli „predpremiéru“ u Legošov, sa bolo radosť pozerať aj na to, ako im svedčí veľké pódium v Colle. Výborne im svedčí, za nejakých 35 minút nakrájali niekoľko desiatok extrémuchtivých ľudí na kolieska. Adam sa podľa všetkého po dlhých rokoch vzdal spievania, čím aspoň načas utíchlo nadané hrdlo slovenskej death/grind/gore scény, a venuje sa výhradne gitare. Kvalitný hráč a skladateľ je to roky, takže fajn. Šarmantný kontakt s publikom zaobstaral frontman Karči, ktorý svoj imidž postavil na tom, že vyzerá, ako keby najradšej zo všetkého celému obecenstvu poriadne naložil. Rytmika Funes (basa) a Mandra (bicie) takisto fajn, odznelo dvanásť kusov rachotu na pomedzí death metalu (vrátane trochy slamu), tanečného goregrindu a klasického grindového guľometu. Znie to dosť svojsky, takže už nech je nahrávka. 

Tracklist tunáka, väčšinou sané novinky:
1.Yersina Pestis 2.Bolvan  3.Zombie Behavior  4.Goreativity  5.Nekropola vychodu 6. ? is infection
7.Killers of Jedy Scum 8.Moon blood tea 9.Butchered dance 10.Dis-organ-ised 11.Morbid hunger
12.Krestanstvo je...
Kto chcel riadny brutal, mohol potom odísť, ale nikto tak neučinil, a ľuďom skôr okolo black metalu, melodiky, ponurých nálad a elektroniky zahrali do ucha prešovskí KHADAVER. Videl som ich už pred pár rokmi, moja krvná skupina to veľmi nie je, tuším som takéto veci popočúval v časoch COVENANT/THE KOVENANT, ale industriálne zafarbený, často pochodový, blackom obšľahnutý metal so samplami znel solídne a s dobrým zvukom, ktorý je už dlhý čas klubovým štandardom, i s ponurou pódiovou štylizáciou skladby z novinky „Esxtinctio Mundi“ aj debutu „New World Disorder“ obstáli slušne.
„Hviezdami“ večera boli martinskí „pohania“ RAMCHAT, ktorí to u mňa mali ťažké, pretože keď som ich premiérovo videl pred asi dvoma rokmi, pomyslel som si len, či má toto Hirax zapotreby, keďže celé to znelo ako nezohratá variácia na začiatky death metalu v našich končinách, teda ako dvaapolriffová kapela z roku 1991-1992, čo vzhľadom na zakladateľove nepopierateľné hudobnícke kvality prekvapilo hodne nepríjemne, nehovoriac o tom, že „divnoslovanstvu“ posledných rokov skrátka neholdujem. Našťastie je veľa vecí inak, od spolku, kde hrajú popri Hiraxovi aj iní kvalitní hudobníci napr. z PROTEST, sa to proste patrí. Set otvorili dlhým, zaujímavým introm na historickú tému, konkrétne zo 16. storočia, spätým so skladbou „Sila ducha“, a nakoniec sme nafasovali slušne poskladaný melodický, ale rezký +/- death metal s celkom silnými momentmi a zaujímavými „historizujúcimi“ harmóniami. Nový vokalista Walki (napr. PORFYRIA) naživo občas vyznieval až príliš hĺbkovo brutálne na túto hudbu, ale povedzme, že nikto neodolá možnosti zatlačiť poriadne na pílu. Počas setu RAMCHAT pokrstili nové CD a body tentokrát Hiraxovi idú aj za to, že vzhľadom na súčasnú divnú dobu to ich slovanstvo pomerne jasne (nahnedlí „metalisti“ sa nepotešia) vysvetlil. Dobrá akcia pre dokopy vyše sto návštevníkov.


Martin Lukáč      

nedeľa, 27. marca 2016

GAMBATY fanzine

Klasické fanziny, nikdy neumrú. Vždy sa nájde nejaký fanatik, čo svoje našporené šušňe, vrazí do vopred nevýnosného biznisu, ale na duši bude mať ten príjemný pocit a v žalúdku to správne chvenie, že niečo prospešné urobil pre to, čo miluje. Toto je živý príklad toho.
GAMBATY je klasický fanzin, ktorýá nájdete v každej knižnici nejakého squatu. Obsahuje pár rozhovory, recenzie (knižné, hudobné) a v neposlednom rade tvorbu neznámých básníkov. Tajnička, nadľahčený humor, proste žiadne kázania cez kopirák a heslá okopírované z tých správných kníh. Tento človek proste ukázal, toto som ja a môžeš s tým súhlasiť, alebo nemusíš. Čo by som vyzdvihol, je rozhovor s protagonistom projektu KLUB v Košiciach , ktorý ale dodal neúnavný Adrik a čo som zase nepochopil, je priložené miniCD s nejakým hlukom. Neviem čo to je a neviem to ani dopočúvať.
Až chceš skúsiť niečo na dnešné časy nezvyčajné, ale niečo čo bolo v devedesiatych rokoch celkom bežné, tak skús!
lachwaty@gmail.com
-Lepra-

štvrtok, 24. marca 2016

BESNENIE ZBOJNÍKOV vol. 4 – (Catastrofy, Blind Rattvisa, Exorcizphobia, Kaar, Tendencie) - 19.3.2016 Bratislava, Fuga

Sobotný deň sa s nami rozlúčil slnkom zapadajúcim za bohunickú elektráreň cestou Déjednotkou smer metropola. Konečne nadišiel čas, aby sme zahriali pódium thrashovým „bratom v triku“. Nálada skvelá, napriek únave našej časti posádky, no nič nám ju nevzalo, ani mierne blúdenie jednosmerkami Blavy. Po dorazení do Fugy sme najskôr zistili, že kofeín nebude (porucha kávovaru) a že o chvíľu môžeme zabrať pódium, bo sa blíži hodina štartu akcie. Nejaké nie príliš početné osadenstvo už sa tu nachádzalo, no stále prichádzali ďalší ľudia.

Večer sme odštartovali so štvrťhodinovým oneskorením a zistením, že napriek snahám, basu stále na pódiu nepočuť, no hrali sme. Bubeník bol nejak napružený z piva, tak nám nasadil trochu svižnejšie BPM ako sme boli zvyknutí, tak sme si pekne zašportovali. Odvalili sme tradičný štrnásťpoložkový set (tohoročný obsahuje aj 2 novinky + cover Junk), zopár typov sa pokúsilo o pogo, no dlho im to nevydržalo vzhľadom k tempám, čo naordinoval motor bandy. Napriek zvukovým nedokonalostiam sme si to vcelku užili a dúfame, že aj ľudia dolu. Ak nie, nabudúce sa nám možno vyhnú...

TENDENCIE
Po nás (a ďalšej nekonečnej zvukovke) z pódia zaburácalo pražské zoskupenie KAAR a že to bol lomoz jak sa patrí. Old-school thrash metal v českej tradícii mi trochu vzdialene pripomínal Debustrol v rannom štádiu, alebo novšiu tvorbu Lahar, no chlapci to mali dobre vychytané a obohatené o rôzne zmeny temp, aj tak to hralo vcelku surovo. Výhrady som mal len ku zvuku, bo sa mi gitary trochu zlievali, no vraj pod pódiom bolo všetko v poriadku, tak neviem. Každopádne ľudia aj kapela si to užívali. Ako prvý kontakt s kapelou to bolo viac ako dobré.
KAAR
To na ďalších zástupcov zemí českých EXORCIZPHOBIA som sa vyslovene tešil. Po tom, čo ma milo prekvapili na splitku s Lahar to bolo jasné, že som mal nejaké očakávania, no tie borci hravo naplnili a ešte ľahšie prekonali. Zo spomenutého splitka som síce zachytil len 2 položky, no ich set mi poskytoval maximálny pôžitok. Až tu som si uvedomil, koľko prvkov hardcoru v sebe ich thrash metal obsahuje. Parádne metalové vyhrávky sa striedali s hardcorovými húpačkami, melodika a masívne riffy, skrátka skvelý crossover, ktorý mi miestami pripomína produkciu Municipal Waste. K tomu osobitý, melodický spev, ktorý to celé ťahá skôr do vôd Heathen, Overkill či Flotsam & Jetsam. Navyše z pódia sa valí tak skvelý a čitateľný zvuk, aký sa ten večer nikomu nepodaril nastaviť. Masakrálne vystúpenie, ktoré bych si niekedy rád pozrel z pod pódia (večer som totiž trávil pri distre).
EXORCIZPHOBIA
Po sete trutnovákov už som mal kofeínovú potrebu, tak sme opustili lokál aj pavučinou obrastajúcu našu časť distra, aby sme v jednom z okolitých podnikov popili kafíčko, čaj a iné nápoje. Neviem, či zvukovka tentokrát prebehla bez problémov, no podarilo sa mi tak zmeškať takmer celý set malačanov BLIND RATTVISA, na ktorých som sa tešil, bo ich posledný materiál je viac ako zaujímavý a dlho som ich naživo nevidel. Ešte aj na Ffud fest som kvôli rozbitému autu prišiel neskoro a nevidel ich. Po návrate do Fugy som zachytil už len zhruba skladbu a pol a následnú dvomi zbojníkmi riadenú tombolu, ktorá nasledovala po sete každej zúčastnenej kapely.
CATASTROFY
Večer uzatvoril set organizátorov tejto zbojníckej tradície CATASTROFY songom príznačným „Zbojníci apokalypsy“. Hneď od prvých tónov peklo na pódiu aj pod ním. Ľudia tancujú, skáču, revú, spievajú s kapelou. Zvuk s podobnými parametrami ako mali trutnováci, tak nič nemohlo brániť skaze, ktorú rozsievali borci ďalšími porciami (Okovy, Kazimír, Na detskej oslave, Ančine cecky, Tento štát sa musí zničiť, Žabomyšie vojny, Krik a beznádej........), skrátka, odzneli takmer všetky silné songy a nechýbala ani novinka „Zbojnícky tanec“. Roman hnal celú družinu svojou parádnou hrou, rýchle dvojkopáky pálil kadenciou guľometu, nad tým dunenie basy a skvelé gitary Beňa s Janom, ktorý šupovali od boku parádne sóličká a vyhrávky, radosť počúvať. A nemôžem zabudnúť na to podstatné, Borisov hlas. Šteká, spieva, jedovato pľuje slová, hádže úsmevy, gestá, grimasy – charizma z neho sála jak horúčava z prebudenej sopky. Ale v podstate celá kapela sa výrazne zlepšila za tých pár rokov, čo chodím na ich koncerty. Radosť vidieť a počuť. Thrash metalu v takejto podobe sa nikdy neobžerem.

Každá akcia raz skončí, tak po domácej thrashovej zboji skončila aj táto. Akcia sa podarila k spokojnosti všetkých a jej tradíciu budem rád dodržiavať aj v budúcnosti, bo sa mi velice pozdával ten náklad muziky „srdcumôjmublízkej“. Po strop naprataná Fuga sa začala pomaly uvoľňovať a k domovu sme sa pomaly odobrali aj my. Po krátkej príhode so zákazmi vjazdu a očami gúľajúcimi príslušníkmi už len nuda na nočnej diaľnici.

-Majto C.-

fotky: Imrich Pluhár (rocker.sk)



DISBEATLESS „LP“ LP 2015 (kooperácia)

Hoci som o existencii tejto kapely vedel, až do ich sereďského koncertu som ich nepočul a nevidel. Tam zanechali vo mne len dobré dojmy.
Podobne som na tom aj s ich debutovým albumom. Hoci som si spočiatku zvykal na divoko nafrázované spevy, hudobne ma ich crust silne napáchnutý metalom veľmi bavil od prvého momentu. K tomu parádne anarchotexty, ktoré však musíš čítať, bo z revu ich dekóduješ len s ťažkosťami. „Práce“ síce začína v pomalšom hutnejšom tempe, však po čase sa rozbehne a valcuje masívnymi thrash-riffmi a neurvalým hlasom. „Odpad“ je intenzívna rúbanica od začiatku do konca – preletí skrz útroby a zanechá v nich paseku. „Bezmoc“ rozvibruje črevá dunivou basou v úvode a ostrým riffom gitár, načo v strednom tempe drví, zrýchli, spomalí, opäť zrýchli s parádne natrešovatelou gitarou - neskutočná nálož. V podobnom duchu presviští aj nasledujúca „Hlas lidu“. Stranu uzatvára parádnym riffom štartujúci „Sobec“, vzápätí ho ale zas zomelie thrash-crustový mlynček. Po otočení ma ohromuje „Human steak“ parádne vygradovaným rozbehom, ale aj skvelým striedaním nasratého crustu v slohách s pomalšími medzihrami. Asi najčlenitejší song albumu. Po ňom nasledujúci „Bydlení je právo“ je krátky, drsný a nekomplikovaný vyhladzovák, jak kopanec do ksichtu po predošlej veci. „Revoluce“ spočiatku síce znie podobne, no potom spomalí a ponúkne basovú vyhrávku a kvílivé sólo. V rýchlom tempe potom aj skončí. Na záver nás ešte rýchlym tempom umláti „Patent na rozum“ , ktorý sa v polovici zlomí do pomalých sekaných gitár a parádne s kvílivým sólom a revom speváka sa s nami rozlúči.
Skvelý album, ktorému veľmi pomohol zvuk od Bluma. On skrátka pre tento žáner má osobitý cit. To treba počuť. Ja si to vždy rád zopakujem.

-Majto C.-



štvrtok, 17. marca 2016

FUCK THE FACTS , ABORTION 15.3.2016 Bratislava,fuga


Hrať koncert v utorok, má také svoje malé čaro. Hlavne, keď si v práci nezobriete voľno a naivne si myslíte že ešte to zvládnete ísť z práce na koncert, odohrať ho , cestovať 80km domov a potom ešte ráno vstať o 5,00 do práce. Každopádne sa to zvládlo aj za cenu celodenného zývania.
Vyrážame tak na doraz a navyše ešte mynieme odbočku z dialničného obchvatu a tak si poblúdime po meste, aj vďaka rozkopaným uliciam. Je sranda že dva rozdielne navigácie sa nevedia zorientovať v hlavnom meste našej banánovej republiky.
ABORTION
Naštastie dorážame v pohode aja si neviem ani za boha zvyknúť na nové priestory Fugy v nacentratejšom centre mesta. Chýba mi ten olejový puch zo starej Fugy. Začíname okolo deviatej a ja mám trocha obavy, že predsa je len utorok a na koncerty sa vtedy nechodí. Ale naštastie sa mýlim a nakoniec sa vyše 50 ľudí nazbiera v pohode. Odpaľujeme to v kľude a zahráme celý repertoár a navyše ešte pridávame bonus vo forme skladby "Hroch Karol" od Vrbovských Víťazov. ľudia tlieskajú, občas sa zbesnia ,ale celkovo pohodička na 100%. U nás spokojnosť a myslím si, že aj u obecenstva.
Kanaďania FUCK THE FACT som videl prvý krát na Obscene a tam s ami fat páčili, lebo predviedli celkom energické grindcore tornádo na čele s malou/veľkou speváčkou.
FUCK THE FACT
Zvuk poňali celkom basovo a tak občas nevynikli klepačky a viac bolo aj pomalých sludge vecí. Energia však bola tu a vokálne duo speváčka/basák (čo mal vyše 2 metrov) sa o to starali riadne, podporovaný mechanicky presným bubeníkom. Ináč na margo bubeníka, na kopáku mal nastriekané logo starého squatu z Kodane, kde sme voľakedy s Abortion skúšali , keď sme tam pobývali. Bubeník len odvetil, fakt?? Ani som nevedel čo to je -)))
Koncert utiekol ako vodopád a po nejakej polhodinke končia aj Kanaďania. Trocha ešte kecáme, nikomu sa nechce domov, ale som neoblomný,lebo budík o piatej nepustí. takže hor sa na cesty a pekný koncert je za nami.
-Lepra-
Fotky- Trash Keep

GUTS & GUNS „The Pig Rug Collection“ LP 2012 (SM Musik, Sick Man Getting Sick Records)

Dôkazov o tom, že nemecká scéna mi môže ponúknuť veľa zaujímavého dostávam stále viac. Jedným z nich je aj nahrávka kvinteta z Lipska, ktorá sa skrýva v kartónovom obale s čudným motívom. Po prvom vypočutí šla na dlho bokom, no po opätovnom škrabaní ihlou z nej vyliezlo to divné čosi, čo ma omotalo chápadlami a vynútilo si moju pozornosť.
Besný rytmus v bicích v úvode „Feed my rage“ je len vzdialená predzvesť toho, čo album ponúka. Po napojení parádnej gitary song po chvíli spomalí do rýchlejšieho stredného tempa a začne zúrivý súboj stoner-rockových (metalových) riffov s dvomi drsnými ženskými hlasmi. Besná besnota a akási podprahová chytľavosť. „Elephants stamped me free“ pokračuje v nastúpenom trende. Bicie klepocú parádne rytmy a gitary vrhajú hutné sekačky. „Dead stones“ odštartuje parádnou vyhrávkou presahujúcou až kamsi do emo-hardcoru, podporenou vírením kotlov. Po chvíli sa vráti do vôd stoner hardcoru, no zaujímavé pasáže neubúdajú. Na prvý dojem stále chaos, no pod tým kopec muzikality a emócií. Neviem, či má zmysel rozoberať album song po songu, bo každé prirovnanie aj tak zlyháva, bo nemôžem nájsť vhodné výrazivo, ktoré by dokázalo priblížiť tú spleť tónov a špinavých melódií valiacich sa z reprákov. Je to tak hnusné, špinavé a drsné až je to krásne a príťažlivé. Gitary stále prichádzajú s čímsi novým, raz hutná tvrdosť, potom trochu vybrnkávania, psychovyhrávka meniaca sa na priamočiaru rockovú linku, k tomu basa s parádnym zvukom jak Voivod na albme „Angel rat“. Bubeník tiež hojne využíva komplet sadu. A do toho všetkého ešte viac chaosu a surovosti vnáša Karin svojím chorobným hlasom. Nedokážem to nechať bez povšimnutia a nedokážem povedať prečo. Každopádne tento album nebude pre milovníkov jasných liniek a jednoduchých melódií. Nie je pre každého, no verím, že dokáže zaujať. Bola by škoda, keby tak parádne dielko zapadlo prachom.

-Majto C.-



utorok, 15. marca 2016

JDI A DÍVEJ SE „v/a“ 2x LP 2015 (Coffee Breath Records)

Hneď dopredu sa priznám, že k tomuto titulu som sa dostal tak akosi omylom. Vedel som, že tu majú jeden song Marnost, ktorí si ma podmanili svojím materiálom na splitku so švédskymi Seeds In Barren Fields a nenapadlo mi nič lepšie ako kúpiť si celú výberovku. Našťastie som ako bonus dostal aj zopár mrazivých zážitkov pri posluchu iných kapiel.
V břízách“ od kapely KRUH sa majestátne sunie v pomalom tempe, gitara s basou drhnú rozostrený repetitívny motív, pod ktorým tuším tepajúce kopáky a nad tým všetkým sa ozýva zahuhlaný hrdelný škrekot. Občas na povrch vypláva nejaká vyhrávka, ktorá umocní atmosféru zmaru, no absolútne najlepšie sú party, kde sa ozve flauta či ženský deklamovaný prejav (v tomto mi to trochu pripomína staré demáče sliezanov Love History či Dissolving Of Prodigy, no vzhľadom k žánru skôr podobnou atmosférou ako hudobne). Song je dlhý, zbytočne neprekombinovaný, skôr jednoduchší, no pritom nenudiaci. Stranu uzaviera PUSTINA a ich „Tuk na okenních tabulkách“. To je od nepokojne sa rozbiehajúceho úvodu, cez uštekané strednotempové slohy a svižný, uklepaný stred až po psycho-uvrzgotaný a naklepaný záver, vec krátka, jedovatá a zlobu chŕliaca. Zvuk tiež nie je ideálny, no v tomto prípade to nevadí.
Vrcholom celého výberu je pre mňa druhá strana prvej platne, kde ma MARNOST rozmetá na prach svojou extrémnou sypačkou prvotriedneho čierneho kovu, ktorá sa cca v polovici zlomí do pomalších temp, kde gitary súkajú parádne riffovačky a bicie klepocú rôzne pomalšie rytmy. Pred koncom opäť zrýchlenie, aby zo mňa vytrieskali aj zbytky zdravého rozumu. To je „Mstivá kantiléna“ – absolútne chorobne mrazivá záležitosť s adekvátnym zvukom, ktorý je dostatočne surový, pritom stále zrozumiteľný. Zvukovo horšie sú na tom SGRA a ich „Veiled“, ktorý by bol vcelku fajn svojou mizantropickou nasratosťou v kombinácii s pomalými atmosferickými časťami, keby nebol zvuk tak strašne sprasený. Znie to potom ako jeden neznesiteľný rachot, do čoho nejaký šialenec čosi škrekoce. Škoda. Presne kvôli takýmto zvukovým gulášom ma black metal svojho času prestal baviť. Pričom pomalšie party majú mrazivého chladu v sebe na rozdávanie.

Aj na druhej platni sú dokopy len štyri songy, no v inom pomere. Najskôr DOPLEGANGER OF DEATH v songu „Lost“ sú pre mňa niečo ako kedysi Sorath na deme „Voices“. Čiže rýchly black metal s hlbokým growlingom spestrený pomalšími tempami. Vcelku dobré, aj nálady dostatok, no už ma to neohuruje ako kedysi. Jediným spolkom s dvomi skladbami na tomto výbere je dvojica LICHENS. „Masové podlehnutí“ sa nesie v podobnom duchu ako tvorba predošlej bandy, len vokál je tradičný čierny škrekot. Moc sa mi nepozdáva zvuk – bicie s činelami sú mierne nad zbytkom nástrojov a trochu mi to kazí celkový dojem. Ale celkovo mi tento song postupne znie monotónne a tuctovo. „Odloučení“ má sľubný úvod, všetko sa rozbieha v pomalom tempe a má to vcelku atmosféru, no ďalej sa neudeje nič. Až do konca stále to isté dokola. Škoda, že ten parádny úvod nerozvinuli, ale ho zabili opakovaním. No najväčšie zlo pre mňa sa ukrýva na druhej strane. SMUTEČNÍ SLAVNOST a „Plátno moře“. Úvod, napriek tiež nič moc zvuku, ešte znel sľubne, no s nástupom hysterického vreskotu moje dobré dojmy zmizli. Toto je druh hlasov, ktoré mi dokážu posrať všetko. Pritom muzika je vážne vcelku počúvateľná, no ten hlas je na mňa moc. Bez neho by som oželel aj ten nedokonalý fčelí bzukot gitár. Dokonca pasáž s vybrnkávanými čistými gitarami a kotlom je skvelá. Ale čo tam po mojom dojme, hlavné je, že to ich baví takto robiť. No ja z pochopiteľných dôvodov práve túto stranu (a v podstate celú druhú platňu) púšťam podstatne menej.
Aj tak je táto výberovka skvelým počinom a dôkazom, že black metal nemusí byť len zasratý hnedými názormi. Výťažok z predaja ide na kampaň Good Night White Pride. Ešte musím pochváliť aj skvelú grafickú stránku. Parádny čiernobiely booklet plný fotografií pekne dopĺňa atmosféru vlisovanú v drážkach. Kupoval som tento výber kvôli jednej kapele, no objavil som minimálne ďalšie dve zaujímavé, čo je vcelku fajn pri mojej rozmaznanosti v istých žánroch... Kto holduje true black metalu bez hnedých vplyvov, isto neoľutuje, keď si tento kus donesie domov.

-Majto C.-



pondelok, 14. marca 2016

RÚBANISKO / CHEAP TALK „sPLiŤ EP“ 7“ 2015 (Burina Records, Ffud Records)

Čakanie na tento titul bolo nekonečné. Spoločný projekt dvoch duševne spriaznených spolkov. Stretnutie severu s juhom na d.i.y.-punkový , slovenský spôsob. Ďalšie vydanie Rúbaniska a k tomu prvý čierny titul sereďanov, to sa len tak neobchádza. Keď sa mi konečne dostalo do rúk, ihla začala odvádzať svoju robotu, rovnako ako kladivká a ostatné súčasti mojich uší.
Malofatranskí nihilisti ma na svojej strane valcujú dvojicou nasratých vecí v ich typickom duchu, no s dvomi gitarami je ich nasratý punk s vplyvmi rock´n´rollu ešte väčší tlak. Hoci sa prvý „Ancikrist“ zdá jedovatý a besný, vždy keď sa rozbehne „Tokyo hotel“, zomelie ma jak mlynček na mäso. To je ešte besnejšie jak besné a otrávilo by to aj muchotrávku zelenú. Parádička. Rúbanisko kráčajú správnym smerom. Čím sú nasratejší, tým viac ich neznášam (tak to oni chcú), preto to počúvam furt dokola... Libor im zas raz ušil zvuk na mieru. Špina a kal, jedovaté výpary a drsný lomoz a buchot. Balzam na moje nervy.
Po otočení placky a prepnutí otáčok sa spustí pískanie Radkovej gitary a vzápätí vzduch rozvlní dunenie Jarkovej basovej linky, no keď sa napojí aj Pipo so Spajkom, odpadávam blahom. „Professional sport“ je otvarák jak prase – svižný, melodický, chytľavý - jednoducho dokonalý. „Friday night“ je pomalší, s parádnou atmosférou, ktorú vytvára skvelý riff a vírenie prechodov v pomalom tempe, do čoho Spajky seká slová svojím originálnym frázovaním a dávkou melodickosti (najmä refrén v tom vyniká) a jednoduché, krátke sóličko, ktoré len umocní celkový dojem. „Psychopats“ v svižnom tempe je jednoduchý náklep, ktorý prefrčí, poteší ucho rôznymi gitarovo-basovými parádami a prenechá priestor poslednej „Worth it“, ktorú odštartuje šťavnatá basa. Nasleduje svižná gitara s besným klepotom bicích a rytmickým prívalom slov. Toto jednoducho nestačí. Musím to točiť stále, zas a znovu, potom ešte raz, a ešte... 5 minút je strašne málo na to, aby som uspokojil svoju túžbu po parádnom zážitku, ktorú vo mne muzika tejto partičky vyvoláva od prvého momentu. Chcelo by to dlhší materiálik konečne.
Toto je bonbónik po všetkých strákach. Vydarený hudobne v podaní oboch spolkov (samozrejmosťou sú skvelé texty), ale aj zvukovo, no aj graficky. Chlapi nenechali nič na náhodu.

-Majto C.-


nedeľa, 13. marca 2016

HIROSHIMA NIGHTMARE / HIBAKUSHA „Make Noise – Not War“ split 7“ 2015 (kooperácia)

Ďalší split sedempalec Hibačky, ktorý sa nedá len tak bez povšimnutia obísť. Podelili sa na ňom o priestor s budejovičákmi Hiroshima Nightmare, od ktorých mám splitko s Azid. Podobne ako na ňom, aj tu nám ponúka štvorica pánov s inštrumentmi plus dáma s hrdelným prejavom svoj thrashovým odérom silno ušpinený punk/hardcore. Hoci majú len jeden song „Megatma“, vôbec nie je núdza o nápady. Po atmosferickom úvode nastúpi thrash-riff gitary a po rozbehu nastúpi aj Mařenka so svojím kričaným prejavom. Vôbec netuším, k čomu by som ich tvorbu mohol prirovnať, no je to aj tak jedno. Je to skvelé, plné nápadov a zmien,hutný no zrozumiteľný zvuk (Kapákov Hellsound), šlape to parádne, tak srať na prirovnania. Už by sa konečne patrilo, znovu vydať aj nejaký viacsongový materiál, nech nemusím púšťať viackrát po sebe len jeden.
To Hibačka na strane druhej dá do placu hneď songov 5, nech ma aj roztrhá. Od vydania posledného albumu "Pandora" už uplynul nejaký ten čas, aj kapelu opustil druhý gitarák Dan, tak som bol zvedavý, kam sa kapela posunula. Úvodná „Cutomu Jamaguci“ je grindová rúbanica par-excellence, za ktorou nezaostáva ani nasledujúca, Blankou spievaná „Fatman“, ku ktorej sa v refrénoch pridá hrdlom Havel. Tempovo síce miernejšia, no intenzita rovnaká. Tretia „Bockscar“ je zas pekný nášup a zas dvojhlas Blanky s Havlom. Štvorka „Hiroshima nightmare“ je len pársekundový náklep jak sviň. Zato posledná „Trinity“ je mierny návrat k poslednému albumu – pomalšie tempá, dvojšlapky, divoké vyhrávky a plno dvojhlasov a zmien tempa. Parádne zakončenie opäť raz skvelého materiálu a púšťam znovu a znovu. Zvláštnosťou tejto nahrávky je, že textovo sa jedná o akýsi koncept. O čom je napovedia už názvy skladieb... Skvelý nápad, s ktorým som sa tiež nejaký čas pohrával, no potom som ho zavrhol.
Všetkým, čo majú radi tieto dve bandy môžem len doporučiť, alebo aj tým, čo majú radi len jednu z nich, myslím, že aj tá druhá ich môže osloviť...

-Majto C.-



BASTARD NOISE "Our Earth's Blood part V" 7"Ep 2015 (Skull recs)



Erica Wooda sledujem dlhé roky, ako lačný bastard chniapem po všetkom do čoho pichne tie svoje mocné ruky a i keď to samozrejme pri tých kvantách nahrávok nie je úplne vždy to pravé orechové, nikdy ma vyslovene nesklamal a prachy a čas investovaný do MITB/BN ma nikdy nemrzeli, pretože nielen hudobne či hlukovo ale aj graficky, textovo, postojom či imidžom je to kapela na veľmi vysokej úrovni a proste Bastard Noise je moja úchylka a som na to patrične hrdý. Piata séria dokumentu "Our Earth's Blood", ktorý začal ešte ako Man Is The Bastard pred neuveriteľnými 23 rokmi, je z tých najlepších BN produkcií za poslednú dobu, absolutne skvelá vec. Deväť kolaborácií Bastard Noise, čo je aktuálne Eric sám, so zvučnými menami japonskej noise scény, kombinácia typického Woodovho prejavu: brutálne, naliehavé vokály a chladná, jaskynná elektronika v silnom enviromentálno - antihuman odkaze s jednotlivými, musím povedať, že skvele vybranými, jedinečne znejúcimi majstrami japonského hluku, v tej skvostnej bastardografike vypálila fantasticky. Nemôžem si pomôcť najviac ma baví vec s Mikawom (Incapacitants), potom Hasegawa (C.C.C.C.), skvelá je chorobná kompozícia s Katsura Mouri, ale takto by som ich určite vymenoval všetky. Krížom krážom, hore dole na komplet skvelá a krásna doska, jediný problém tu mám, že je to strašne krátke, keby bola každá vec 2-3x taká dlhá a bol by z toho napríklad 3x7" boxset tak to by bolo panečku něco!

-RadoKAZ-

https://www.youtube.com/watch?v=NWB-AES_iCA

utorok, 8. marca 2016

Coconut Bulldozer "Oder Fluss Freundschaft" MC 2015 (Olga Hepnarová Records)

Tak ešte inak, už to prepisujem asi šiestykrát a už ma to prestáva baviť ... kto poznáte kapely Third World Planet, Mexican Power Authority, Social Deformity či Sheeva Yoga a páčia sa vám, tak si do tej istej lajny móžete prisypať aj kokosového buldozéra - kurwa to je debilný názov, sorry chlapci - projekt ľudí práve z týchto skupín. Bez najmenšieho preháňania môžem povedať že Eric Boros, Jason Flower či Social Deformity boli moji junácki hrdinovia keď sa vo mne rodil duch podzemného grindcore maniaka, absolutne ich žeriem dodnes, no a tento ostravsko-flowerovský, vysokobohužiaľ jednorázový, projekt v sebe spája všetko z týchto kapiel plus jeden diel starého hardcore/punk feelingu a dva diely neošúchanosti navyše. V Coconut Bulldozer, samozrejme a prirodzene, cítiť dve veľmi výrazné a zásadné veci: výnimočný talent Jasona Flowera a neskutočné nadšenie ostravákov - bezkonkurenčná kombinácia, výborné skladby až sa mi chce napísať skvelé piesne, lenže to sa k tejto ukrutnej smršti asi nehodí, zahraté o rýchlosti svetla s prstom v nose, šmrncnuté tu jazzíkom tu punkovou vyklápačkou, však klasika u týchto pánov, k tomu fantastický výber koverov z ktorých hlavne NEOS pridáva na sile a našroťácky "Fuck Army" ma baví viac než  originál. Ja som túto kazetu obrátil už aspoň dvadsaťkrát, naozaj je to tak dobré, zaujímavé, neopočúvané a proste iné, že sa toho neviem nabažiť. Inak nahrávka je to už pomaly desať rokov stará a vychádza až teraz ako súčasť limitovanej edície druhého čísla skvelého zinu Napalmanach, čo je ale škoda, lebo ich asi veľa nebude, treba tých frackov ostraváckych zasypať mailami o reedíciu, bo táto kazeta je skutočne fantasticá (hoc vyzerá ako hra na Didaktik Gama pre deti do 8 rokov).
-RadoKAZ-
 copywrong@gardener.com

https://www.youtube.com/watch?v=EPxM-Hl_2eE

pondelok, 7. marca 2016

ILEGALITY „In Money We Trust“ LP 2015 (Papagájův Hlasatel Records)

Od vydania môjho najobľúbenejšieho slovenského hardcore-punk titulu „Svet žaluje“ prehrmelo mojím sluchom veľa nahrávok, no len zopár sa zaradilo k tejto. Myslím, že okrem ďalších titulov DP, to boli len albumy „Búrka“ a „Nihil blues“. A „In Money we trust“. Hoci po prvých vypočutiach som ho odložil bokom, bo mi vtedy nesadol do momentálnej nálady, neskôr mi po jeho spustení vyrazilo dych a odvtedy ma namotáva a drží a v aute potom vyhukujem refrény s Boženom len taký fukot.
Úvodná, titulná „Veríme v peniaze“ je riť nakopávajúci otvarák ako sa patrí, no mňa vždy pohltí až nasledujúca priamočiara sypačka „Strata pamäti“ (ktorá sa s ničím neserie ani hudobnou strohosťou ani textom ), no najmä veľmo chytľavá „Som aký som“, ktorá ma strhne už úvodným riffom a potom mnou lomcuje jak besnota. K tomu aj parádne sólo a vlastne gitara celkovo je v tomto songu skvelá. Podobne gitarovo namakaná a celkovo chytľavá je aj „Každý deň“, či „Outsider“, no najviac pre mňa vytŕča strednotempovka „Iba jeden z nás“, kde Tonko súka jednu skvelú vyhrávku za druhou, k tomu okrem drsný druhý hlas v refrénoch... Tento song má skrátka atmosféru jak sviňa. Trochu sa k nemu blíži ešte predposledný „Pod kontrolou“. Ale ani ostatné songy nie sú žiadne vatové výplne, ako by sa možno mohlo niekomu zdať. Všade kovovo buráca Fabrova výrazná basa za podpory strohých, účelných rytmov bicích, ktoré však dokážu prekvapiť guľometnými prechodmi a inými fintičkami („RNR star“, „Nikto nemá dosť“, „Prosperita“...), k tomu Boženove jedovaté texty presne mieriace na všetko a všetkých, nešetriac absolútne nikoho – myslím, že názov „Punk z katalógu“ napovie, prednášané jeho typickým spôsobom. A samozrejme, Tonkova parádna práca aj na gitare aj v refrénoch či druhých hlasoch (o refrény sa v podstate podelila celá kapela). Jednoducho, týchto 13 songov dokopy tvorí niečo, čo sa u mňa hrdo postavilo po bok spomenutých albumov slovenského punku. Navyše som si istý, že toto je najlepší album Ilegality po všetkých stránkach. Nie je tu žiadne hluché miesto. Ešte aj ten obal je dokonalý. To, že som album nezaradil do mojej Top 5 za min. rok neznamená nič, keď celkovo ho teraz mám oveľa vyššie...

-Majto C.-