DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

utorok 24. januára 2017

ANTARES „Sloth“ LP 2014 (Rancore Records / Annoying Records)

Mám vo zvyku nakupovať platne od zahraničných kapiel túrujúcich kontinent, so zástavkou kdesi v okolí. A nielen tituly dotyčných kapiel, ale aj rôzne neznáme z ich domoviny. Dostal som sa tak už k mnohým zaujímavým veciam, na ktoré by som inak asi ani nenarazil. Toto je presne jeden z nich. Podľa obalu tejto talianskej trojice ťažko odhadnúť, čo sa ukrýva v drážkach (nočná dvojprúdovka pod hviezdnou oblohou), asi aj preto som s jej vypočutím otáľal a nejak extra sa do toho nehnal (prvýkrát som ju pustil cca 2 roky od zakúpenia), no potom prišlo prekvapenie. Parádny mix thrash metalu s heavíkom, trošku coru, trošku toho a ždibec hentoho...
Úvod „Milkshakes“ síce vyznie jak Metallica v 90s – čiže vybrnkávaná gitara s miernym efektom, no hneď nato sa ozve tak špičkový riff, jak dokážu súkať len Anthrax a podobné kapelky. Do toho výrazná basa a parádny spev. Úplné orgie našľapanosti a melodiky. V tomto duchu sa nesie ešte aj nasledujúca „Les diaboliques“, hoci tá sa nesie v pomalšom tempe a hojne v nej dunia kotly, no má takú osobitú atmosféru. Titulná vec mi silno evokuje kapely ako Stone Temple Pilots – aj riffovaním aj ležérnym spevom. Ďalšie dve skladby prvej strany sú pre mňa len akási vata (také rockandrollovky, ktoré mi až tak nerežú ako zbytok, hoci nie sú to vyložene průserovky, dokonca mi vďaka vyššiemu spevu a šťavnatým gitarám vzdialene pripomínajú dávny album nemcov Assassins Of God), moju pozornosť púta až svižná motorheadofka „Welcome in my mind“, z ktorej sa po minúte cez tlkot bicích a vyhrávku zbustrovanej basy vylúpne „angusyongovský“ riff ďalšej „Don´t want it, don´t need it“ – taká vcelku chutná stoner rocková vecička, kde v refréne mám vždy dojem, že ho svojím typickým chrapľákom reve sám Lemmy.“Soaked fingers“ je vec jak keby ju prebrali od Kabát-u – jednoduchý rockec, akurát mi príde živelnejšie zaspievaný. Šťavnatým riffom začne aj „Taste my blues“, no nesie sa v strednom tempe, ktoré vydrží až do konca. Našťastie songy nie sú dlhé, tak ma nenudia. Klepotom bicích sa rozbehne inštrumentálka „Zeta reticuli“, ktorá mi znie jak od Mejdnov z prvej polovice 80s, akurát basa je decentnejšia a skladba nie je tak natiahnutá. Záver zas patrí rýchlosti a pestrosti. „Senseless“ je svižná vec aké sa mi pozdávali napr. u Nemcov Crushing Caspars, zároveň je členitá a stále je v nej čo počúvať.
Nie je to extra ohromujúci album, z ktorého by mi padala sánka nonstop niekoľko mesiacov, ale je to skvelý album, ktorý dokáže pekne zarezonovať a pobaviť, pravdaže len ak padne v správnej chvíli, bo nie vždy mám chuť na takéto „ľahšie“ záležitosti. Neortodoxným môžem len doporučiť.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: