DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok 28. augusta 2017

FFUD FEST #8

Ako už niekoľko rokov po sebe, bol plán aj na tohtoročný august úplne jasný. FFUD FEST v Seredi je pre nás už ako rodinná akcia a chodievame sem s Monikou pravidelne ako na dovolenku. A tak ako už takmer každý rok tak aj teraz sme dostali pozvánku aj s hukotom. Tento rok sme sa prezentovali v kolaborácii s našimi milovanými Supraphon Family, ktorý plánovali nastúpiť komplet v trojici aj s Laurou, takže o poriadny humbuk by malo byť postarané. Pôvodný plán vyraziť v piatok už hneď po príchode z práce je trochu narušený nepredvídateľnými okolnosťami, nuž on si to život zavše zariaďuje bez ohľadu na naše plány. Prichádzame tak do areálu kempingu podvečer okolo ôsmej. Na pódiu akurát začínajú RBNSK a tak si pri zabíjaní kolíkov na náš víkendový plátenný apartmán, pospevujem refrény „vám musí jebať“ alebo „ja som nihil, čistá nenávisť....“. Moja pozornosť sa tento rok uprela hlavne na Fast´n noise stage v stane, ktorý mal tento rok vo vlastných rukách Tomi z Alea Iacta Est a line up bol veruže nabitý poriadnymi paľbami v znamení krátko rýchlo a hlavne hlučne. A verte, že každá jedna z kapiel sa tejto úlohy chopila zodpovedne. Kvalitu aparátu v stane mi ako prvý dali pocítiť Carl Gut, aj keď ich stíham už len na posledné 2-3 skladby. Presunieme sa hlbšie do centra diania, ochutnávame fantastické jedlo, z bohatej ponuky bolo naozaj z čoho vyberať, a celý večer dávam hlavne pozor na program v stane. Prugelknabe šliapli na plyn hneď od prvého úderu a otáčkomer držali vo vysokých obrátkach po celý čas ich krátkeho no o to viac intenzívneho setu. Skulda a Viki odpalovali jednu bombu za druhou s minimálnymi pauzami a v stane to aj vďaka silnému a hutnému zvuku vrie ako v kotli. 
FUCK THIS BAND
Massola mala hrať v stane hneď po nich no, toto mi z doteraz nevysvetliteľného dôvodu ušlo. Po nadšených reakciách tých čo túto hlúpu chybu nespravili som to aj patrične ľutoval. Program v stane uzavrie Sedem Supraphon Minút Family Strachu v úplne tej najkompletnejšej zostave akú sme tento rok dali do kopy. Hralo sa mi dosť ťažko pretože som sa hneď z úvodu nekontrolovateľne do toho oprel klasicky prepálil začiatok. Po pár minútach som už dychčal ako zdochýnajúci kojot a zvyšok som už len nejako dobuchotal a zmizol v závetrí. Počas celého koncertu stále niečo padalo, ľudia sa váľali po zemi, rišovy basa viac nehrala ako hrala, no Marchinovci nelenili a hučali čo to dalo, takže vo finále vlastne dobrý chaotický bodrel. Pódiu som dnes večer veľa pozornosti nevenoval no The Public som si určite nechcel nechať ujsť. Môžem úprimne a zodpovedne prehlásiť, že u mňa bol toto jedným z vrcholov tohto ročníku. Playlist postavený zo starších aj novších vecí maximálne naplnil moje očakávania. Zvuk, o ktorý sa na hlavnom pódiu starali Mirči SPK a Bibo Vomitor bol čerešničkou na torte a počas celého festivalu som nepočul kapelu, ktorá by čo sa týka zvuku znela zle. Medzitým sa celkom rozpršalo a vzhľadom na zvyšujúcu sa únavu sme po Publicu potichu zaliezli do spacákov. Ráno mi nedá spať plný mechúr ktorého obsah sa stále otravnejšie pýta von. Chcem nechcem musím opustiť teplo vyhriateho spacáku. Vonku sa celkom vyčasilo, dokonca slnko vykukuje a takto to pokračuje celý deň. Chilli contest minulý rok ukojil Adrikove zlomyseľné ja a tak si pripravil aj na tento ročník zabijácke extrémne štipľavé pochutiny. Dôkladne sa pripravili však aj tí, ktorý jeho výzvu prijali. Adrik len zúfalo a neveriacky krútil hlavou čo všetko tých pár dobrovoľníkov vydržalo a neostalo mu tak nič iné ako každému s obdivom potriasť rukou. Hudobný program otvorili crustový Right to Kill z Bratislavy. Za bicími Janči z Radiation, s gitarou za mikrákom Potkan ...... ........ ........ .... .. Rakušáci Fuck This Band aj s pár svojimi skalnými pod pódiom predviedli punk as fuck v pravom slova zmysle. Všetci pod parou, total punk image s čírami a zablatený až po uši. Samorast je pomerne nová kapela zo stredného Slovenska. Hudobne to bol melodický emotívny hard core s vybrnkávačkami a rýchlejšími pasážami na striedačku. Nemôžem povedať, že by práve toto bol môj krígeľ piva, ale aj napriek tomu sa to počúvalo fajn.
THE WILDERNESS
Zato Wilderness, tak to som si vychutnal. O tejto bande sa hovorí stále viac, koncertov pribúda habadej a aj tu potvrdili že to neni len taká hocijaká blbá náhoda. Hneď od prvej skladby sa priestor pred pódiom riadne zaplnil čo len pomohlo vystupňovať energiu ktorá z kapely sršala po celý čas. Výborný set špinavého punku, srdnatých textov v rodnom záhoráckom dialekte a štipľavé úprimné príhovory k veci. Páni...klobúk dole!!!!! Po Wilderness som sa pomaly začal sústrediť na pokračovanie nájebovej časti festivalu v stane. No tak ako to včera perfektne fungovalo, že sa hranie v stane striedalo s hraním na pódiu cez pauzy tak sa to dnes od prvej kapely prekrývalo vďaka časovému sklzu. Prišiel som tak o set Medication Time čo ma celkom dosť škrelo keďže som ich naživo ešte nevidel. No nič budem striehnuť ďalej, raz to musí vyjsť. Rabies som si už nenechal ujsť a ako náhle som začul prvé tóny zo stanu, tak som drel dnu, pretože tu bola naozaj každá sekunda drahá. 
BETON
Rabies maximálne naplnili moje očakávania a dostal som presne to čo som chcel. 20-30 sekundové paľby bez zbytočných špekulácii, krátke jednoduché postupy, minimalistické bicie, klepačky a sypanice. Dokonca sa vyťahovali aj nejaké staré songy na želanie. Videl som ich po dlhšej dobe a chalaniskom to stále ide veľmi dobre. Karak z Budapešti som videl pred mesiacom na ich domácej pôde v Dureri, tu v stane má však všetko úplne inú atmosféru. Teraz to bolo hlučnejšie a špinavšie čo len pridalo na energii. Marci, čo chytí do ruky na to zahrá a to nie len tak hocijak. Mláti do bicích ako zmyslov zbavený a vyťahuje klepačky s rýchlymi prechodmi bez mihnutia oka. Toto bol fast core grind v rýchlych obrátkach a s nasadením života. Prach nestihne poriadne usadnúť, už ho rozvíria S.O.T.E. a tento krát veru poriadne. Kurva toto bol masaker nájeb brutal grind najviac na svete. Jednoduché, intenzívne a priamočiare rúbanice ktoré ti vystrelia dekel z gebule. Atmosféra v stane vygradovala na maximum a miestami som už vážne čakal, že sa celý stan na nás zdrbe. Ľudia sa štverali po stojkách, vrážali do seba hlava nehlava, lietali vzduchom, revali do mikrofónov no proste kotol po akom túži každá jedna kapela. S.O.T.E. je maďarský allstars band založený z členov Human Error a Chappa´ai. Mal som šťastie vidieť ich už tretí krát, ale toto už asi nič neprekoná. Na záver dajú nové songy zo čerstvého splitu s Raw Noise Apes a v stane ostáva spúšť. Každý kto vychádza von, vyzerá akoby opustil centrifúgu. Verím, že nielen u mňa bol toto vrchol celého festivalu!!!!! Beton to na hlavnom pódiu rozbalili vo veľkom štýle. Naposledy som ich videl práve tu pár rokov dozadu. Zostava sa od vtedy trochu zmenila, tak som bol zvedavý, no obavy opadli hneď po prvých skladbách. Valivý, death metalom napáchnutý crust mangel šlapal ako tank, ktorému nič nestojí v ceste. Najviac ma bavili tie ťažké stredotempové bolt throwerácke pasáže, ktoré v spojení s hutným zvukom doslova valcovali. S poslednou skladbou dopijem posledné dúšky piva a týmto končím sobotný večer. Nedeľné akustické triezvenie sme mali ako podmaz pri raňajkách, balení stanu a rozlúčke s organizátormi a ostatnou haveďou ktorú som zase nesmierne rád videl tato pokope. Čo dodať na záver? Snáď už len poďakovať Pipovcom, Radkovi Tomimu a všetkým, ktorý sa akokoľvek podieľali na bezchybnom priebehu tohto ročníku. Bolo to vynikajúci víkend a už teraz sa teším na FFUD FEST numero 9.

Jan IP

utorok 22. augusta 2017

FFUD Fest no.8 11.-13.8. 2017 Sereď, kemping


Rok uplynul ako voda vo Váhu a opäť som parkoval pri vchode do Kempingu. Tentoraz sme dorazili so značnou rezervou, tak sme v kľude našli miesto na rozloženie stanov. Potom už nasledovalo tradičné zvítavanie sa s rok nevidenými podobne sviatočne naladenými postavami slovenského i českého podzemia. Ani neviem ako a začala produkcia.

Úlohu úvodného bandu festivalu tento rok prevzala martinská partička ZO ZOO. V klasickej zostave basa, gitara, bicie a spev na nás spustili drsné hardcorové výpeky s dvomi nasratými vokálmi jak zo starých časov tohto žánru – vyhladenie do minúty. Na úvod opäť raz viac ako dobrá vecička. Navyše ani Bibo za mixom nepodliezol svoje štandardy a od prvého momentu zvuk masakroval.

Nasledujúca banda zvoľnila, čo sa intenzity týka. Kapela tvorená polovicou Time Of My Life a v podstate aj polovicou Rúbaniska, ANTISOCIAL SKILLS, vo svojej tvorbe pokračuje tam, kde skončili s posledným materiálom „Social life is overrated“ práve TOML. Hardcore-punk odkazujúci ku koreňom žánru, nesúci sa v duchu Black Flag, Circle Jerks a pod. Pódiový prejav uvoľnený, najmä basák si vystúpenie skutočne užíval, no aj na tvárach ostatných bol badateľný spokojný výraz. Pre mňa veľmi príjemne strávený čas.

S brnenskými GODOT YOUTH už som tento rok mal čo to do činenia, a tak som sa na ich set tešil. Markéta s Kocourom svojimi hlasmi opäť dominovali nad hudobným doprovodom ostatných členov, no opäť to bol skvelý, rýchly a agresívny hardcore-punk celok. Zas som si raz spokojne chrochtal blahom.

RÚBANISKO. Môžem ešte o nich povedať niečo, čo som už raz nepovedal? Hudobne riadne nekompromisný punk, vokálne tiež, hoci sa mi zdalo, že tento večer ide Dášovi z hrdla všetko mierne melodickejšie ako som bol naučený. Dáša chŕlil síru aj medzi skladbami a z jeho slov isto nebol nadšený minimálne prevádzkar Kempingu, ale isto sa našli aj iní adresáti. Nasrato a jedovato, nihilizmus a síra, ktorým ďalší rozmer dodal parádne úderný zvuk. Patrilo by sa povedať, že som bol unesený, no chlapi to berú ako urážku.... Bolo to tak hnusné, až som si to užil.

Potom som si zrazu spomenul, že v pauzách na pódiu tento rok prebieha produkcia extrémnejšia v stane, tak som sa presunul, aby som si vypočul značnú časť setu CARL GUT. Brnenský kvartet do mňa narval power-violence v tradičnej zostave bicie, gitara + 2 šialené spevy. Ich krátky, intenzívny set bol pre mňa akurát.

Po návrate k pódiu do davu punx začali liať tóny topolčiansko-baťovkárski nestori ILEGALITY. Ponúkli prierez tvorbou, ktorý nikoho nemohol uraziť. V prvej polovici som slabo počul Tonkov spev, no postupne sa všetko dostalo na správnu mieru a mohol som sa plne ponoriť do punk-parády duniacej z bední. A že som si to neužíval sám, bolo vidieť zo spokojných tvárí na pódiu aj pod ním. Jedna punková veselica.

Po punku prišiel opäť výplach v stane v podaní ostravských power-violence kráľov Vikiho a Skuldu, aka PRUGELKNABE. Skulda driape struny gitary a Viki tradične udáva rytmy skazy, do čoho obaja vrieskajú. Myslím, že som počul vrchol večera v stanovej scéne. Tento set bol absolútne devastačný.

NOVIJOT POCHETOK z Macedónska sa potom mohli snažiť koľko chceli, no minimálne polku ich setu vo mne doznievali dojmy z ostravákov. Ich kalifornský melodický punk sa odo mňa odrážal jak kosa od kameňa. Hoci staršie, rýchlejšie kusy ešte ako-tak pútali časť mojej pozornosti, pomalšie veci z posledného albumu „Jas sum zemja“ na mňa teraz nezaberali, hoci doma ich dávam v pohode. Videl som ich naživo už 2krát a pozdávali sa mi, no tento večer mali jednoducho smolu. Tak som to nesilil a počúval som ich počas rozhovorov zo Simou z Not On Tour a Matteom zo Slander.

Nasledoval presun k stanu, kde mal pokračovať Viki so svojou ďalšou bandou MASSOLA. Duo bicie + saxík na trio doplnil Skulda s basou. Ich šialená kombinácia grindu, noise a freejazzu pôsobí naživo ešte ničivejšie ako z nahrávok. Skreslený saxík pomiešaný s mazľavou basou a zbesilým buchotom rytmičáku a ostrým rinčaním činelov tvoria lomoziace peklo na zemi. Asi prebudili aj nebesá, bo ku koncu ich setu sa spustil silný dážď, ktorý ma zahnal pred pódium (všetky sety v stane som sledoval okienkom vedľa kapely).

Vystúpenie izraelcov NOT ON TOUR sa tak vďaka počasiu o cca polhodinku oddialilo, no na dobrej nálade im neubralo. Z pódia lietali úsmevy pomedzi dažďové kvapky a spolu s rýchlym melodickým hardcore-punkom rozsievali dobrú náladu aj medzi pospolitý ľud, že sa nakoniec našlo aj zopár odvážlivcov, ktorí sa vrhli do reťazí vody a užívali si parádnu tvorbu tohto kvarteta z Tel Avivu. Mne sa ich set tiež veľmi pozdával, Sima spievala jak bohyňa, všetko šlapalo, no aj tak mi trošku chýbala Valérova gitara. Nový chlapík sa snaží zahrať staré veci ako on, no chýba mu v nich jeho ľahkosť s akou prechádzal z pasáže do pasáže. Možno je to len moja rozmaznanosť, bo na novších veciach som to až tak nevnímal. Každopádne som si ich tvorbu zas raz náramne užil.

Po tom, ako sa na pódium vrútili benátski blázni SLANDER, sa rozpútalo absolútne peklo. Na kapele je počuť, aký neuveriteľný skok urobili za ten čas odkedy som ich nevidel (cca 2 roky), odohraté turné na nich zanechali stopu minimálne v suverenite a ľahkosti s akou svoju hudbu podávajú nám ľuďom pod pódiom. Mohutné hradby precíznych gitár a údernej rytmiky doplnené spevmi všetkých druhov a vynikajúcou pódiovou show nenechali chladnými ani ľudí dolu, ktorí si to napriek vrtochom počasia užívali s plným nasadením rovnako ako kapela. Mám rád ten ich valivý hardcore s občasnými thrashovými výstrelmi. Jedno z naj vystúpení tohoročného Ffud festu.

Predposledný set piatkového večera odohrali čadčianski veteráni THE PUBLIC v zostave rozšírenej o druhú gitaru. Ak niekto čakal set zložený zo starých osvedčených hitovíc, bol sklamaný, to však nebol môj prípad. Mám rád, keď fungujúca kapela neťaží len zo svojej minulosti, ale hrá aj nové veci, čo bol prípad aj Publikov, k mojej veľkej radosti. A že rovnako ako starinky, aj aktuálna tvorba má čo ponúknuť. Dlhšie, členitejšie songy, kde sa striedajú rýchle klepanice s pomalšími tempami, intenzívne gitarové steny s vybrnkávaním. Myslel som, že po sete Slander už ma asi nič tak nedostane, no Kysučanom sa to podarilo. Ďalší z vrcholov piatkového večera.

Parádny večer uzatvárali ďalší Benátčania HOBOS, ktorých už sme mohli vidieť vlani v Trnave. S novým bicákom do nás narvali ich švédskym death-metalom silne napáchnutý crust´n´roll. Gitarák sádzal jeden severský riff za druhým a spevák svojím hrdelným revom len dofarbil celkový drsný výraz bandy. Ich výstup bol dôstojným zakončením piatkovej prehliadky rôznych odnoží hardcore-punku.
Po sete benátskych a ešte nejakých tých debatkách nasledoval už len tradičný nocľah na zadných sedadlách a prebudenie do jasnejšieho rána po prepršanej noci. Prebehli rozhovory, výmeny dojmov, rýchle raňajky, hygiena a iné rituály, neskôr aj tradičný obed v meste našej výpravy, aby sme boli v areáli včas pred započatím sobotnej hudobnej produkcie. Chilli kontest som ani tento rok nestihol posledovať, zato som prebrázdil distrami a objavil niekoľko vecí, po ktorých moja duša už dlhšie túžila...

Relatívne načas potom produkciu spustila bratislavská parta RIGHT TO KILL, ktorá nás oblažovala severským crustom s hutným zvukom, ktorý ma aj vcelku dosť bavil, no ku koncu už som mal dojem, že by mi aj stačilo. Čiže tak o 2-3 songy menej a dojem by bol excelentný. Inak sa mi to vážne pozdávalo.

Popri debatách som sledoval (len sluchom) vystúpenie rakúskych squatterov FUCK THIS BAND a nemôžem povedať, že ma dostali. Miestami som z ich hardcore-punku bol unesený a miestami sa mi naopak zdal úplne priemerný a ničím výrazný. Snáď ešte niekedy na nich narazím a poopravím si mienku, či už jedným, či druhým smerom.

Tretí na pódiu stáli mladíci a mladucha SAMORAST, s ktorými sme sa pred časom delili o čas v Spišskej a už tam ma ich tvorba viac ako nadchla. Skvelý, výživný a nápaditý hardcore-punk, ktorý chytí za pačesy a len tak nepustí. Ako po prvýkrát, aj pri tomto stretnutí sa mi dušou rozliehal príjemný pocit, že ešte stále existujú zoskupenia, ktoré ma dokážu príjemne prekvapiť. Excelentní inštrumentalisti a parádni aranžéri, ktorí svoju tvorbu dokážu skvelo podať naživo. Opäť v závere zaznel cover od Výboru Věřejného Blaha a koniec. Opäť raz pocit, že by som zvládol aj dvojnásobnú porciu ich tvorby.

Set českých ska-coristov JET8 som počúval z kempu pri balení stanov, bo aj tento rok sme chceli dodržať tradíciu posledných rokov a odísť v noci domov, keď šofér (ja) bude cítiť, že nastáva čas. Videl som ich už niekoľkokrát, preto som obetoval ich vystúpenie, no môžem povedať, že aj v kempe ich veselé skákačky s dychovou sekciou zneli dobre. Nabudúce si ich niekde opäť rád vychutnám zblízka.

Ďalší set už mi ale nesmel uniknúť, bo na bandu EMPTY HALL OF FAME som sa tešil odkedy som zistil, že tento rok budú hrať. Ich tvorbe som postupne prepadol na minuloročnom splitku s pražákmi Thalidomide, aby som si nakoniec pozháňal aj ich predošlú sedmičku “The road“. Parádny valivejší hardcore, mierne melodickejší a miestami emotívnejší. K skvelej muzike patrí aj skvelé vystúpenie, keď v poslednom songu spevák s basákom zliezli medzi baviacich sa ľudí, aby basa nakoniec skončila na krku jedného tešivca, ktorý do nej mimorytmovo chvíľku búšil. Skvelá vecička aj naživo a podľa reakcií nie som jediný, ktorý v tvorbe tejto sympatickej partičky cíti vplyv Have Heart.

THE WILDERNESS. Punk rock ako sme zvyknutý. Divoký, neučesaný a surový. Tu by môj popis ich vystúpenia mohol skončiť, ale neskončí. Bo ako už býva zvykom, aj keby všetky ich koncerty boli rovnaké skladbami, nikdy nebudú dva rovnaké Denisovými rečami medzi skladbami. A tu mu šla karta neobvyklým spôsobom. Dokonca aj nové songy sa zahrali. A zaujali. Trnavskí divosi stále tí istí uvedomelí sympaťáci, pritom stále iní. Dobrý setík.

Po vystúpení trnafských som sa chystal najesť, no medzitým sa na pódiu pripravili RUTKA LASKIER, ktorých som na jar zmeškal v Trenčíne, tak som bol veľmo zvedavý, bo som na nich počul dobré ohlasy. Od prvého riffu ma mali. Nádherný, prenikavý zvuk dvoch čistých gitár a emóciami kypiaci revo-spev posadené na skvelej rytmike. Úžasné pasáže ma pohltili a svet prestal existovať. Pre mňa absolútny vrchol tohto ročníka. Do dnešných dní mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Nádhera.

Rumunskí slugisti VVVLV potom u mňa nemali šancu. Ich pomalá špinavá muzika bez basy sa mi pod kožu nedostala. Počul som tam zopár nádejných nápadov, no chýbali mi tam tie spodné bubloty . Snáď si našli dosť uší, ktoré ich vystúpenie potešilo.

Nemcov HIRNSAULE som počúval zo sedadla v aute, bo som bol už mierne unavený z celodenného postávania, chodenia a knísania sa v hypnotizujúcich rytmoch, no ich úderný hardcore-punk v najlepšom duchu Dead Kennedys mi oblažil dušu vrchovato. Rýchle, krátke songy plné skvelých nápadov a spevom nafrázovaným v Biafrovskom štýle, to ja skrátka môžem. Pre všetkých uctievačov pôvodných DK môžem tento band len vrelo doporučiť.

Aj set nasledujúcich Chorvátov PASMATERS som sledoval zozadu, no ich muzika tiež lahodila môjmu sluchu. Špinavý old schol hardcore-punk s mierne nathrashovatelými gitarami a agresívnym spevom nemôže nikdy nudiť. Podľa výzoru sú borci starí harcovníci chorvátskeho punku (ostatne, gitarák hrá aj v bande Public Disgrace, ktorí tu tiež pár rokov nazad túrovali spolu s personálne prepojenými Nulla Osta) a na ich prejave je to počuteľné. Suverénny výkon.

Potom prišla na rad banda, ktorú som naživo videl už niekoľkokrát (ostatne, každý kto zažil, asi nikdy nezabudne na ich pamätný set vo vnútri v bare počas lejaku na prvom Ffud feste) a isto si aj v budúcnosti rád pozriem. THE BORING z francúzskeho Štrasburgu. Pätica sympaťákov (s nováčikom na basovom poste) hneď skraja rozbesnila krv v mojich žilách svojím rýchlym, melodickým hardcorom. Opäť vystúpenie plné pohybu, energie a nasadenia, pričom spevák Kik nezabudol ani na kontakt s ľuďmi a trefné prejavy medzi skladbami. Ja im to skrátka žerem aj na živo aj na albumoch. Milujem túto kapelu a ich muziku.

Naším posledným tohoročným vystúpením bola rozlúčka THE CITADEL. A že bola ako sa patrí. Pod pódiom nedočkavo postávali davy ľudí, ktorí chceli rovnako ako kapela, aby to bolo veľkolepé. A bolo. Zaznel prierez ich tvorbou, od prvého dema po posledný 7-palec. Kapela vo vrcholnej forme, energia sálala z pódia a ľudia sa bavili a vracali jej energiu späť. Keď znel posledný song „Nekričte“, kričali snáď všetci ľudia. A potom ticho. Smutný okamih, no čarovný. Kapela, ktorá za tých pár rokov ušla veľký kus cesty, zrazu skončila. Dúfam, že chlapi čoskoro rozbehnú niečo, čo plynulo nadviaže na okamih, kedy skončili. Ďakujem za všetky tie zážitky z ich hudby a z ich vystúpení.

A po rozlúčke s mojou naj slovenskou kapelou posledných rokov nadišla aj rozlúčka s festivalom. Energie už mi vážne veľa nezostávalo, tak som odpískal odchod. Nasadli sme do vozítka a stratili sa v tme.
Na záver chcem poďakovať organizátorom tohto sviatočného a jedinečného víkendového stretnutia slobodných duší za to, že to stále robia a robia to stále lepšie. Ďalej kapelám za skvelé produkcie a kuchtíkom za excelentné papaničky, ako aj distrárom za široku ponuku pokušení pre audiofilov. A samozrejme aj všetkým mojim priateľom, kamarátom, známym aj neznámym za príjemné dialógy a trávenie času.
Len jednu výhradu si neodpustím: nabudúce si tie vaše cigarety napchajte do prdele. Kto to tam má pod pódiom furt dýchať?

-Majto C.-


pondelok 21. augusta 2017

EINE STUNDE MERZBAUTEN "Nesmysl" CD 2017 (vlastný náklad)


Legenda Českého noise, Radek Kopel (Napalmed) to proste nevzdáva ani za svet. Presviedča okolie, festivaly, koncerty, že ten hluk a bordel, ktorý na pódiu plodí so svojimi kunpánmi , je pre ožratého metalistu to pravé na ceste do Valhally!
Nový počin na lisovanom CD, obsahuje tri veci. Prvá je len hra slov, kde sa stratíte po prvej minute. Druhá vec je už rýdzi improvizačný noise aj s bycími. No a posledná vec je viac o elektre už.
Radek nám dáva zabrať, poviem vám pravdu. Poklonu si zasluhuje už len ten fakt, že ako vytrvalo a presvedčivo to robí. Nikto ho nemže obviňovať, že je to len úlet. je to jeho životná filozofia, ktorej väčšina nechápe ale rešpektuje to. Aj toto je forma umenia a tiež určitá forma brutálnej stránky muziky, hraničiaca už so šialenstvom. Až ju chcete prekročiť, tak skúste toto CD!!
-Lepra-

BANDZONE

nedeľa 13. augusta 2017

NILE (US), NERVECELL (UAE), SCARAB (EG) 5.8. The Music Room, Dubai


Keď sa na internete objavili prvé správy o koncerte Nile v Dubaji počas jari, bol som mierne skeptický, či sa koncert vôbec uskutoční. Počas posledných dvoch rokov sa miestni promotéri predháňali v bonzovaní jeden na druhého a nahlasovaním miestnym úradom, ktorá kapela je satanistická, čo viedlo z zakázaným koncertom Vader, Aborted, Swallow the Sun atď. Situácia sa začala mierne zlepšovať v tomto roku, keď sa v Dubaji objavili Defeated Sanity z Nemecka (ktorých som však zmeškal kvôli pracovnej ceste v Ázii). Naštastie tentoraz si konkurenční promotéri dali pokoj a Nile mohli v Dubaji vystúpiť.
Na plagátoch bol čas začiatku o 18:00, ale do klubu som prišiel až okolo 20:00 - chcel som sa vyhnúť úvodnému supportu z Egypta, ktorých hudba ma moc pri počúvaní na youtube neoslovila. Avšak po príchode do polozaplneného klubu som zistil, že plán mi nevyšiel a budem musiet vytrpieť oba supporty. Z bohatého výberu čapovaného piva som sa rozhodol pre Fosters a pomaly sa začal okukávať. Moc známych medzi miestnou metal komunitou nemám, ale počas vystúpenia Scarab sa objavil Sepp (ex-Despise, Heaving Earth, Imperial Foeticide) a par facebook friends zo Syrie a Indie, takže o zábavu bolo postarané. Klub sa plnil stále viac, horšie to bolo s hudobnou produkciou, ktorá znela ešte horšie než na youtube. Prvý support a nie a nie skončiť. Klávesový a melodický death metal, navyše nezohratý s krívajúcim bubeníkom…
Ako druhý support sa predstavili Nervecell, miestna UAE kapela. Kvalita šla prudko hore, čo sa však nedá povedať o zvuku. Zahuhlaný a nevýrazný sound dal vyniknúť sólam gitaristov, avšak to bolo všetko. Príliš sebavedomý frontmen ťahal kapelu k thrash metalovým vodám, hudba zniesla prísnejšie kritéria agresívneho thrash-death metalu, ale po troch songoch som sa radšej venoval pivu a čakal na koniec. Naštastie ich set bol kratší, než u prvého supportu. Klub sa ešte viac zaplnil a nadšenie a podpora domácej kapely boli veľké.
Cez 350 fanúšikov v dobrej nálade už čakalo na americký Nile. Pred koncertom som sa snažil napočúvať ich novšiu tvorbu, ale stále som sa vracal k debutu “Amongst the catacombs of Nephen-ka”, ktorý ma pred pár rokmi rozsekal na sračky.  Po cca 30 minútach chystania a prestavby pódia to prišlo… zvuk bol parádny, Mr. Kollias za bicími to úplne rozsekal a bolo fascinúce sledovať jeho flegmaticky zahratý náter. Zvyšok kapely nezaostával a kapela predviedla absolútne profesionálne vystúpenie, zjavne vo veľmi dobrej nálade za euforickej odozvy fanúšikov. Aj keď nepatrím ku skalným fanúšikom tejto skupiny, prišiel som si pri priereze tvorby na svoje. Set nemal slabé miesto, všetko znelo ako malo a nenudil som sa počas celého setu. Takto si predstavujem vystúpenie legendy. Hodina rýchlo ubehla, zakončená kultovkou Black Seeds of Vengeance a hromadným skandovaním refrénu celého klubu. Zimomriavky.
Treba dúfať, že v Dubaji sa scéna znormalizuje a na jeseň by sa tu mali objaviť Kraanium a Devourment (plus nejaké melodické metal skupiny, ktoré s radosťou odignorujem :D)

forensick